Čítam už akýsi ten piatok. Mám autorov takých i onakých. Každému prejavujem minimálne elementárnu úctu alebo obdiv. Veď nie je jednoduché načmárať stovky strán, nie to ich ešte napísať.
Fajn, ale existujú ľudia – teda pardon, poeti a spisovatelia, s ktorými zrastiete. Jednoducho sa vám dostanú pod kožu. Takým pre mňa je tragicky zosnulý básnik JOZEF URBAN.
Nekonformný, otvorený a svojský. Základných pár prívlastkov. Človek, ktorý kráčal sám. Často proti prúdu. Iné názory, iné videnie sveta, iné pocity. To všetko zabalené do ekonomického balíčka – veď koniec koncov bol vyštudovaný ekonóm. Pár riadkov v básni – jeho životné javisko – jeho priestor.
Občas sa sám pýtam, či nebol aj skvelým manipulátorom ? Kam vlastne dohnal svoju imagináciu, kedy prekračoval prah reality a fikcie ? Iba niekoľko otázok v mojej hlave.
Mám doma pár jeho kníh a neoblomne behám po celej republike a zháňam ďalšie. Nedá sa. Všade vypredané. Myslím, že nie som sám, koho lákajú jeho texty, verše a eseje.
K jeho útlym zbierkam sa vraciam takmer dennodenne. Niekedy hľadám novú nádej a otvorenosť. Inokedy liečenie boľačiek po láskach a pošliapaných citoch. Občas ma trhá revolta a nesúhlas. To všetko, jemne dávkované a s rozumom, tam nachádzam.
Zomrel mladý. Teda mladý je relatívny pojem. Asi sa riadil vlastnou vetou: „Život je veľký frajer, ale my sme väčší!“
Opantal ma. Pocity a myšlienky, ktoré vo mne vyvoláva, sa vždy menia. Lomcujú mnou – nútia ma hľadať perspektívy a riešenia. Vlastných, cudzích i všeobecných problémov. Jedno je isté: zatiaľ nepoznám hranicu a konečné číslo nových vnemov pri jeho tvorbe.
Jediná adekvátna odpoveď na tému JOZEF URBAN je tento môj výtvor:
(azda pokus o báseň)
prepáč mi Jožko familiárnosť,
ale napíšem ti
slovko – dve,
len Tebe
a tvojim veršom na stránkach
útlych kníh.
opäť som v krámiku
siahol po tej zbierke
vážnych slov,
po stope pera, ceruziek
a možno krvi.
a mal som divný
pocit v rukách,
po dotykoch rozrušenej
duše,
srdce trocha blúznilo,
a ja som platil
daň za všetky dane
za lásku k myšlienkam,
nie svojim
tvojim a tých iných
bláznov
ako my.
a pomyslel som na tvoj koniec,
na všetko zlé aj dobré,
na piesne, na tvoj dym
v nočnom svetle
na usmievavé dievčatá
a taxikárov bez áut
a iných darmožráčov
s milou tvárou.
a sedím teraz tu
a iba knihy ležia okolo,
obaly ich nesú
tvoje meno.
a ja Ti píšem,
tak znenazdajky
a pritom podvedome,
že nechcem zabudnúť na slová,
čo ostali po tebe.
ty si ďaleko, ale aspoň
niečo mám,
esá v rukáve
sú básne,
tvoje básne
do kameňa poézie
vpísané.
