William Shakespeare – Hamlet

,,Nebyl jen pro svou dobu, byl pro všechen čas!” Takto sa vyjadril na adresu jedného z najznámejších dramatikov a básnikov Ben Johnson. William Shakespeare sa narodil v anglickom meste Stratford upon Avon v tom istom roku (1564) ako dramatik Christopher Marlowe. Keďže Shakespeare nemal urodzený pôvod ani vyššie vzdelanie, niektorí literárni vedci tvrdia, že práve Marlowe napísal Shakespearove hry. Shakespeare aj podielnikom divadelných scén The Globe, neskôr The Blackfriars. Jedným z jeho najzaujímavejších diel je alžbetínska dráma Hamlet. Inšpiráciou pri písaní tejto tragédie mu bola smrť jeho otca, politická situácia v Londýne (sprisahanie lorda Essexa), dánske kroniky z 11. – 12. stor., staršia hra Ur-Hamlet a antická literatúra. Očakávalo sa, že Shakespeare bude písať podľa antického vzoru, no on jednotu miesta, deja a času nezachoval, za čo bol aj kritizovaný.

Zdeněk Stříbrný charakterizoval Hamleta ako krásnu a presmutnú postavu. Postava dánskeho princa je nadčasová, pretože ho autor zobrazil ako svojho súčasníka. Je to renesančný intelektuál a veľmi inteligentný človek, čo sa prejavuje aj v tom, že vidí viac krokov dopredu, dokáže predstierať šialenstvo a byť ironický až sarkastický. Už na prvý pohľad sa od všetkých líši tým, že stále chodí oblečený v čiernom. Vo vnútri trpí kvôli smrti svojho otca, náhlej svadbe jeho matky so strýkom Claudiom a kvôli žene, ktorú miluje, Ofélii. Keď mu duch jeho otca povie, že ho zavraždil Claudius, nechce sa pomstiť hneď, ale najprv hľadá dôkazy o Claudiovej vine. Je to váhavý princ, premýšľa o tom, či má zmysel pomstiť sa. Je vzdelaný, a preto si kladie tisícoraké otázky. Jeho váhavosť si vyžaduje aj samotný žáner tragédie.

Tragédia Hamlet má veľa filmových spracovaní, ktoré sa viac či menej odlišujú od dramatického textu. Režisérom jedného z nich z roku 1996 je Kenneth Branagh, ktorý stvárnil aj hlavnú postavu – princa Hamleta. Oféliu si zahrala herečka Kate Winslet a kráľa Claudia herec Derek Jacobi. Herci film doplnili gestami a mimikou, ktoré v dramatickom texte nemôžeme vidieť a film je tiež doplnený hudbou.

Najvýraznejším rozdielom medzi knihou a týmto filmom je obdobie, v ktorom sa príbeh odohráva. V knihe sa dej odohráva v stredoveku. Hrad Elsinor je záludne šerosvitný, je to tajomné miesto, kde sa za závesom môžu ukrývať špehovia, kde sa odohráva vražda... Naopak, vo filme vidíme vysvietený zámok z prelomu 18. a 19. stor. s mramorovou podlahou a nablýskanými zrkadlami, steny ovešané obrazmi, drahé svietniky... To všetko má diváka zmiasť a núti ho hľadať zlo, ktoré je skryté za maskou sympatického výzoru. Dialógy hry sa pritom nemenia.

Iné obdobie sa odráža nielen na vzhľade Elsinoru, ale aj v ďalších veciach, napr. dobových kostýmoch a nových vynálezoch. Guildenstern a Rosencrantz prichádzajú navštíviť Hamleta na vlaku, pomätená Ofélia má na sebe zvieraciu kazajku. Vyskytujú sa tam aj príslušníci iných národnosti, napr. na svadbe sa objavujú Číňanky, strážca zámku, Fortinbrasov posol, či Gertrúdina slúžka sú černosi.

Vo filme sa vyskytujú aj prestrihy na minulosť, ktoré sú v knihe iba popísané alebo sa tam nevyskytujú vôbec, napr. spomienky Hamleta na šaša Yoricka alebo milenecký vzťah Hamleta a Ofélie. V tomto spracovaní nájdeme aj mnoho iných rozdielov, napr. pri odpočúvaní rozhovoru Hamleta a Ofélie sa Claudius s Polóniom skrývajú za zrkadlom a nie za závesom. Keď do siene vstúpi Ofélia, princ sa k nej správa násilnícky, v knihe to však nemôžeme vidieť. V tejto tragédii pozorujeme aj zaujímavý prvok – divadlo v divadle. Počas tejto scény Hamlet neostáva sedieť pri Ofélii, ale sám vstupuje do hry a komentuje konanie postáv. Keď matke vyčíta svadbu s Claudiom, pričom porovnáva svojho otca a strýka, neukazuje jej podobizne bratov na stene, ale drží medailóny s ich podobizňami v rukách.  Po smrti kráľovnej, Laerta, Claudia a napokon aj samotného Hamleta Fortinbras vtrhne do zámku so svojou armádou a je korunovaný. Keď vydá rozkazy, aby Hamleta odniesli ako vojaka, kniha sa končí. No vo filme nasleduje krátky pohľad na Hamleta ležiaceho v truhle a v poslednej scéne vojaci zhodili sochu Hamletovho otca, ktorá stála pred Elsinorom.