JOZEF CÍGER HRONSKÝ - Jozef Mak

„Hronský vpína sa do reťaze vzácnej: Do tej, ohnivami ktorej sú Pasy, Detvan, Reštavrácia, Vlkolinskovci, Báčik z Chochoľova, Tá zem vábna, Statky-zmätky...“ (cit. Š. Krčméry) Hoci Jozef Cíger Hronský tvrdenie Štefana Krčméryho odmietol, chcel písať „inak ako Tajovský“, na tradičných slovenských autorov predsa len nadväzoval. Jeho tvorba bola ukotvená v typickom dedinskom prostredí, no písal o ňom inak, chcel, aby sa jeho literatúra stala mestskou až veľkomestskou. Bol jedným z prvých autorov, ktorí vo svojich dielach uplatňovali prvky lyrizovanej prózy a svetového expresionizmu.

Jozef Cíger Hronský patrí do prechodnej generácie autorov v slovenskej medzivojnovej literatúre. V dedinskom prostredí sa cítil ako „hosť“, seba samého vnímal ako „pozorovateľa“ či „sviatočného turistu“, keďže pochádzal z malomestskej society, konkrétne z jedného z najstarších miest na Slovensku, zo Zvolena. Jeho dielo je rozmanité, písal rozprávky (Smelý zajko, Smelý zajko v Afrike), poviedky, novely a romány, bol redaktorom detského časopisu Slniečko. Niekedy bola témou jeho príbehov dedina, inokedy to bolo mesto, raz sa venoval postavám z ľudu, potom opisoval kladné aj záporné vlastnosti predstaviteľov inteligencie, chvíľami sa vracal do minulosti, no písal aj príbehy situované v súčasnosti. Práve z týchto dôvodov jeho tvorbu nazývame dichotomickou (je zložená z viacerých dielov).

Základnou črtou Hronského tvorby bolo spájanie tradície s modernosťou. V jednom zo svojich najznámejších diel nám Hronský predstavuje postavu, človeka-milión, ktorej životný príbeh nie je prechádzka ružovou záhradou. Jozef Mak, nemanželský syn, ktorému osud neprial, Jula, jednoduchšia, no obetavá žena či Maruša, ktorej sa život nevydaril, sú hlavnými postavami nového typu sociálneho románu, ktorý však nie je tradičnou prózou z dedinského prostredia. Autor využíval lyrizačné tendencie na zobrazenie prírodných motívov. Neďaleko voňala bláznivá zem jahodoviskom... Na jedno miesto omylom musel padnúť júnový lúč, prsť ohriala sa väčšmi ako inde, ohriala sa ako v júni a vyhúklo tu steblo vysoké, svieže a navypúšťalo belasých hláv, fialových zvonkov... 

Tiež analyzoval intímne problémy hrdinov a pozeral sa na svet cez ich vnútro, prostredníctvom vnútorných monológov. Keďže Hronského postavy boli zväčša mlčanlivé a v literatúre by sa aj ticho malo vyjadriť slovami, za hrdinov v istých situáciách hovoril sám autor, využíval tzv. „vnútorné dialógy“.

V diele pozorujeme aj prítomnosť mysterióznych postáv, či už Ježiša Krista, ktorý dal Jozefovi Makovi pri narodení do daru ukrižované ruky, alebo Panny Márie, ktorú autor zobrazuje s voskovými lícami. Dielo Jozef Mak je inšpirované prvkami lyrizovanej prózy a predstavuje prekonanie tradičného zobrazenia dediny a dedinského človeka v slovenskej literatúre. Jozef Cíger Hronský sa na Jozefa Maka, ako na dedinského človeka, pozeral intelektuálnym okom, vnímal ho ako príklad Slováka či Európana, dával mu celoslovenskú a umeleckú platnosť. Jozef Mak symbolizuje utrpenie, no taktiež silu a vytrvalosť malých, slabých a chudobných.

„Človek-milión si, nuž vydržíš všetko, keďže nie je pravda, že najtvrdší je kameň, najmocnejšia je oceľ, ale pravda je, že najviac vydrží na svete obyčajný Jozef Mak.“