Shakespearova Búrka

(Odporúča sa čitateľom tohto diela)

„Hoci The Tempest nie je Shakespearova najlepšia hra, v jej spätnom zrkadle vidíme lepšie celé Shakespearovo dielo, jeho dobu i krajinu, v ktorej žil,” tvrdí knižka, ktorú som čítal. Možno je to tak preto, že sa tu neobjavuje veľa záživných dialógov alebo postáv. Práve z tohto dôvodu je to aj veľmi ťažké spracovať do divadelnej podoby (napriek tomu, že ako divadlo to bolo napísané). Hra však určite nie je zlá, zaujímavé je napríklad to, že každá postava je nejakým symbolom.
Námetom na toto dielo sa zrejme stalo stroskotanie flotily lodí v bermudskom trojuholníku 25. 7. 1609. Pasažieri lode Sea Venture prežili na neznámom ostrove deväť mesiacov. Tvrdili o ňom, že je obývaný duchmi a diablami. William Strachey, ktorý to zažil, o tomto zážitku dokonca napísal Pravdivú správu.
Inšpiráciou Shakespearovi mohlo byť aj dielo El espejo de principes y caballeros – zbierka španielskych príbehov – či nemecká hra Die Schöne Sidea, kde tak isto vystupuje čarodejník, jeho dcéra a zajatec, ktorý musel zaobstarať drevo.
Objavujú sa tu aj myšlienky eseje O kanibaloch od Michela de Montaigne (jedného zo Shakespearových obľúbených autorov). Väčšinou sú sformulované Calibanom – jeho meno mohlo vzniknúť prešmyčkou slova cannibal.
V diele Othello (vo chvíli, keď vysvetľuje dóžovi, čím upútal Desdemonu i jej otca) je monológ, ktorý je akousi skicou k Búrke. (Toto dielo vyšlo tesne pred Búrkou, autor už mal v hlave nejakú ideu.)

Búrka je krásnym príkladom na literárnu sieť. Nachádza sa tu množstvo rôznych odkazov, snažil som sa vypísať tie najzaujímavejšie:

Prospero postavil na ostrove (v origináli) „Poor cell”. Prekladá sa to ako „Biedny dom”, treba však poznamenať, že „cell” je aj „cela”. Tá bola spomínaná napríklad v Rómeovi a Júlii, kde v nej býval mních Lorenzo. Môže ísť dokonca o metaforickú narážku na to, že sú na ostrove uväznení.
Shakespeare píše o tom, ako Ariel budil úžas ohňom, občas sa rozdvojil a bol na viacerých miestach. Ide o tzv. Eliášov oheň, ktorý opisuje aj Wiliam Strachey.
Caliban tvrdí, že Prospero má takú moc, že by aj zo Seteba spravil vazala. Je to boh uctievaný v Patagónii.
Keď chce Gonzalo povedať, že už prešlo veľa času, použije frázu „Od čias vdovy Didó”. Je to alúzia na Vergíliovu Eneidu, kde to tiež bola vládkyňa Kartága, ktorá ovdovela. Hneď za tým je odkaz na mytologického hrdinu Amfiona. V Búrke je spomínaná zázračná harfa a rekonštrukcia Kartága. Amfion pomocou lýry postavil Téby. Objavuje sa aj fráza: „Už božskú Juno pávy vezú dolu,” – renesančné zobrazenie antickej bohyne.
Na Eneidu autor ešte naráža píšuc o harpyi (inak aj mytologická postava), kde Aenea a jeho druhov napadnú harpye a prekazia im večeru. Tu príde o večeru Alonsova družina.
Shakespeare hovorí o zlatom veku, o ktorom hovoril aj Ovídius. Na tohto spisovateľa odkazuje aj v Prosperovom monológu (konkrétne na dielo Metamorphoses).
Stefano hovorí o Calibanovi, že je „sluha netvor”. Toto slovné spojenie je použité na začiatku komédie Bartolomejský trh, kde si Ben Jonson robí posmech zo Shakespearových rozprávok.
Tak ako v Othellovi, aj tu odkazuje autor na baladu King Stephen was a worthy peer.
Dráma sa končí monológom Prospera, v ktorom nachádzame autobiografické prvky. Búrka bola jednou z posledných Shakespearových hier, dá sa povedať, že sa s písaním už lúčil. Prospero sa totiž lúči so svojimi čarami a rozmýšľa, kde dokončí svoje žitie. Vraví aj o slobode, ktorú môže získať vďaka nám – Shakespearovi sa to podarilo. „Nebyl jen pro svou dobu, byl pro všechen čas,” ako povedal Jonson. Prospero má dokonca aj rovnaký vek ako Shakespeare, určite to nie je náhoda.


Väčšinu údajov som čerpal z knihy Búrka vydanej v roku 2008 vydavateľstvom Ikar, a. s. v Bratislave, kde preklad urobil Ľubomír Feldek. ISBN 978-80-551-1530-6.

Gatsbyho zlatý klobúk

Prečo si neužívať život, keď je taký krásny? Zlaté, „jazzové” dvadsiate roky, v anglofónnych krajinách označované ako „the roaring twenties“, znamenali v USA koniec puritánskych mravov, radikálnu zmenu životného štýlu Američanov spojenú s nástupom áut, pohyblivých obrázkov či novej hudby.

Spomedzi mnohých románov napísaných v dvadsiatych rokoch minulého storočia sú asi najpopulárnejšie Na západe nič nové od E. M. Remarquea, Slnko aj vychádza od E. Hemingwaya a Veľký Gatsby od F. S. Fitzgeralda. Zatiaľ čo Remarque vo svojom vojnovom románe opisuje osudy rýchlo dospelých chlapcov v zajatí prvej svetovej vojny, Hemingway a Fitzgerald, obaja predstavitelia americkej stratenej generácie, zobrazujú život mladých ľudí znechutených vojnou a hľadajúcich krásu sveta. Aj napriek tomu, že Slnko aj vychádza sa odohráva v Európe a Veľký Gatsby v USA, majú tieto romány mnoho spoločných vlastností. V oboch spočiatku neznámy ja-rozprávač hovorí o neopätovanej túžbe po výnimočnej žene, ktorej hodnotami sú peniaze a blahobyt, pričom cítiť hedonistické prostredie. Rozdiel je v tom, že v Hemingwayovom románe je rozprávač tým mužom, ktorý sa snaží o ideálny život s ideálnou ženou a v románe Fitzgeralda je to Gatsby, kto za žiadnych okolností nestráca nádej a pre srdce krásnej Daisy obetuje všetko.

Francis Scott Key Fitzgerald sa narodil 24. septembra 1896 v Minnesote. Bol to americký spisovateľ a scenárista, pochádzal z bohatej rodiny írskych prisťahovalcov. Simultánne s vydaním svojho prvého románu Táto strana raja (This Side of Paradise, 1920) sa oženil so Zeldou Sayrovou, s ktorou viedli bohémsky život v luxusných hoteloch v Európe i v USA. Fitzgeraldov život sa dá zhrnúť takto: ctižiadostivosť, literatúra, univerzita v Princetone, Zelda Sayrová a alkohol. Jeho vrcholným dielom je Veľký Gatsby (The Great Gatsby, 1925). Na sklonku života svojej jedinej dcére povedal: „Rozhodol som sa nakoniec oženiť s tvojou matkou, aj keď som vedel, že je skazená a nechce mi dobre.“ Zomrel 21. decembra 1940 na infarkt myokardu.

Mladá generácia s hlavami plnými liberálnych a progresívnych myšlienok kontrastovala počas dvadsiatych rokov 20. storočia s konzervatívnym a rigidným životným štýlom starších Američanov. Technické výdobytky vtedajšej doby (autá, filmy, atď.), hospodárska konjunktúra a prohibícia ovplyvnili mladú generáciu natoľko, že sa stala námetom pre uznávané dielo F. S. Fitzgeralda s názvom Veľký Gatsby. Fitzgerald sa v ňom pokúša o to, o čo sa pokúšali už mnohí pred ním: čo najpresnejšie vystihnúť povahu istej skupiny ľudí a s umeleckou dômyselnosťou poukázať na iracionálne či nehumánne správanie. Hlavnými témami diela sú láska a peniaze. Aj keď, paradoxne, sám Fitzgerald peniaze rád míňal, jednou z nosných ideí Veľkého Gatsbyho je aj tá, že prehnaná túžba po peniazoch prináša človeku viac škody ako úžitku
.

Po skončení prvej svetovej vojny sa rozprávač príbehu Nick Carraway rozhodne ísť zo svojho rodného amerického stredozápadu na východ, aby si zarobil ako predavač cenných papierov. Zhodou náhod stojí jeho dom na Long Islande hneď vedľa prepychovej vily Jaya Gatsbyho, mladého zbohatlíka s tajomnou minulosťou. Nick stretáva svoju vzdialenú sesternicu Daisy, ktorá už má so svojím manželom Tomom Buchananom dcéru. Avšak ich manželstvo je disharmonické a všetko nasvedčuje tomu, že nie je založené na obojstrannej láske. Tomovu milenku Myrtle Wilsonovú, vydatú ženu, Nick náhodne spozná tiež. Neznámou je pre Nicka sused Jay Gatsby, ktorý pravidelne organizuje vo svojej rezidencii večierky, na ktoré chodia aj nepozvaní ľudia. Gatsby s ním po čase nadviaže kontakt a pozve ho na večierok. Nick s Jayom sa stávajú priateľmi a Nick sa dozvedá podrobnosti zo života Jaya Gatsbyho. Dozvedá sa, že Jay Gatsby je vlastne výtvorom sedemnásťročného Jamesa Gatza, syna chudobných sedliakov, ktorý utiekol z domu a ktorému sa podarilo svoje naivné mladícke predstavy o ideálnom mužovi pretaviť do skutočnosti s pomocou Dana Codyho, jeho zamestnávateľa a boháča. Ako chudobný mladík sa však zaľúbil do krásnej Daisy Fayovej z bohatej rodiny, avšak ich láske bránilo odlišné spoločenské postavenie a vojna, v ktorej sa z Jaya stal major. 

Hlavné postavy:

• Nick Carraway (rozprávač) – predavač cenných papierov, sused Jaya Gatsbyho
• Jay Gatsby (rodený James Gatz) – mladý boháč s pochybným obchodníckym pozadím, posadnutý láskou k Daisy Buchananovej 
• Daisy Buchananová (rodená Fayová) – krásna energická žena s plytkým morálnym základom
• Tom Buchanan – Daisyin manžel, milionár
• Jordan Bakerová – Daisyina priateľka, profesionálna hráčka golfu 
• Myrtle Wilsonová – milenka Toma Buchanana, vydatá za Georgea Wilsona

Aj napriek tomu, že v čase, keď sa odohráva príbeh, má už Daisy manžela Toma a dieťa, Jay je presvedčený, že ona je jeho jedinou láskou a je pevne rozhodnutý o ňu bojovať. Avšak po jednom súkromnom večierku zrazí Gatsbyho auto, ktoré šoféruje Daisy, Tomovu milenku Myrtle. Jej oddaný manžel George je však presvedčený, že to nebola nehoda. Na druhej strane Jay Gatsby je skalopevne rozhodnutý chrániť Daisy...

Možno chcel Fitzgerald Veľkým Gatsbym naznačiť, ako to dopadne, keď západniari, plní snov a entuziazmu, hľadajú štastie na východe USA, možno sa snažil kritizovať vtedajšiu aristokraciu, možno chcel povedať, že tzv. americký sen je len číra ilúzia a možno to, že človek nemôže len tak ľahko uniknúť svojej minulosti a musí sa pozrieť do tváre svojej skutočnej podstate. Domnievam sa, že každá z týchto ideí a mnohé ďalšie sa dajú v tomto románe nájsť a je len na čitateľovi, ktorú z nich ocení. Fitzgerald svojím románom v čitateľovi vzbudzuje myšlienku, že hnacou silou konania väčšiny žien je túžba po kráse a bohatstve a že mužov k zväčšovaniu svojho bohatstva zasa poháňa opojenie ženami. To vraj boli zlaté dvadsiate roky v USA. Odvtedy však neprešlo ani storočie. Čo znamená 90 rokov vo vývoji národa?

Apropo, stojí za to všímať si Fitzgeraldovo symbolické používanie farieb...

Literatúra:

FITZGERALD, F. S.: The Great Gatsby. London: Penguin Popular Classics, 1994.

Internetové zdroje: http://www.fscottfitzgeraldsociety.org/biography/index.html (navštívené 28. 4. 2011)

Znaky bežnej komunikácie v ukážke z knihy C. Cooksonovej „Spravodlivosť je žena“

– No tak, no tak, všetko je v poriadku, moja zlatá. Všetko je v poriadku.

– Ach, Betty! Betty! Zomriem.

– Nie, nezomrieš. Neblázni!

– Čo ty vieš. – Elaine zalapala po vzduchu a pokračovala: – Nevieš, aké je to. Nikdy... už nikdy, kým... kým budem žiť. Počuješ?

– Áno, moja zlatá, počujem.

– Musí mi odprisahať, áno, musí mi odprisahať, že už nikdy. A...ach...

Znaky bežnej komunikácie:

• pestrá modalita viet (zvolacie vety – Ach, Betty!),
• nedokončené vety (A...ach...),
• apoziopéza (Nikdy... už nikdy, kým... kým budem žiť.),
• opakovanie slova, príp. skupiny slov viackrát (Musí mi odprisahať, áno, musí mi odprisahať...),
• úmyselné vynechávanie slov (... musí mi odprisahať, že už nikdy.),
• citovo zafarbené slová, resp. slovné spojenia (moja zlatá),
• používanie citosloviec na vyjadrenie pocitov (Ach, Betty!),
• používanie častíc – znak spontánnosti prejavu (No tak, no tak...),
• expresívny slovosled (Nevieš, aké je to. namiesto Nevieš, aké to je.),
• emocionalita sa prejavuje zveličovaním (Neblázni!),
• povzdychnutie je tiež prejav emocionality (Čo ty vieš.),
• vety sú často jednočlenné a holé (Betty! Zomriem. Neblázni! Počuješ?).

Použitá literatúra:

CALTÍKOVÁ, M.: Slovenský jazyk pre 1. ročník SŠ. Bratislava : Orbis Pictus Istropolitana, 2009.

COOKSONOVÁ, C.: Spravodlivosť je žena. Preložil Viktor Krupa. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1995.

Jozef Cíger Hronský: Jozef Mak (Syntéza)

J. C. Hronský sa narodil 23. 2. 1896 vo Zvolene. Absolvoval učiteľský ústav v Leviciach, bol vojakom v 1. svetovej vojne. Po návrate z talianskeho frontu vykonával učiteľské povolanie a aktívne sa zapájal do pôsobenia Matice slovenskej. Po 2. svetovej vojne emigroval do Argentíny a 13. 7. 1960 zomrel v Lujáne (Argentína). Patrí k spisovateľom medzivojnového obdobia, no môžeme ho zaradiť aj k slovenskej exilovej literatúre.

Hronského prozaické dielo Jozef Mak a jeho vrcholné romány Pisár Gráč či Chlieb tvoria významnú líniu modernej slovenskej prózy. Dielo Jozef Mak nepatrí k Hronského prvotinám, písal ho už ako renomovaný autor. Jeho najvýznamnejšie romány Jozef Mak a Chlieb vychádzajú v 1. polovici tridsiatych rokov a próza je tradične ukotvená v dedinskom prostredí, aj keď Hronský nepochádzal z dediny. Žil v malomeste. Do dediny nechodieval často, no skúmal ju a hlavne jej intímny život. Preto môžeme dielo vnímať ako pokračovanie sledu slovenských próz v dedinskom prostredí. Štefan Krčméry, prozaik, literárny historik a kritik, ho vnímal ako nadväzovateľa na literárnu klasiku 19. storočia. Avšak Hronský chcel priniesť nový pohľad na dedinské prostredie. Prekonáva tradičné zobrazenie dediny a dedinského človeka. Využíva prvky expresionizmu, lyrizovanej prózy, čo predstavuje oslabenie dejovej línie, využite trópov, opis prostredia - výrazný prírodný motív, ďalej prítomnosť vnútorného monológu či dokonca vnútorného dialógu (hrdinovi sa prihovára neznámy hlas) a tiež zohráva veľkú úlohu aj mysteriózna postava (hrdina dostáva dar od Krista - jeho ukrižované ruky).

Témou románu je príbeh obyčajného chudobného človeka v dedinskom prostredí. V diele sa autor usiluje vystihnúť sociálne a psychologické črty dedinského života, kde dominuje hlas rozprávača, príbehová irónia a tiež zobrazenie postavy v stave jej duševnej trýzne a utrpenia. Niektorí interpretátori románu hovoria o Makovi ako o apoteóze ľudského utrpenia, ktorá má v diele aj symbolický význam (dlhé krvopotné stavanie domu na zhorenisku, teda symbol Fénixa) a tiež motív krížovej cesty pri všetkých Makových príkoriach (vzťah s bratom, Marušin vydaj, smrť Maruše a napokon aj July, zdĺhavá vojenčina, smrť otca a matky, nevyplatenie pláce za robotu, vykupovanie vlastnej chalupy...).

Na prvom mieste autora zaujal vnútorný život postáv. Sledujeme vnútro Jozefa Maka, no pritom nie sme svedkami jeho psychologických problémov, teda ide skôr o typ sociálneho románu než psychologického, no aj ten sa niekedy prelína s ním, ale v tomto diele nejde o psychologický opis duševných stavov postáv, ale dôležité je sociálne postavenie Maka. Mak sa na svoje utrpenie nesťažuje, nepodlieha odcudzeniu, stresom, depresii či chorobným stavom, ale ukazuje nám, že to utrpenie sa dá niesť aj napriek jeho čoraz väčšej hĺbke.

Jozefa Maka vnímame ako človeka, ktorý má existenciálny rozmer ako napr. zmysel utrpenia, smrti, životná púť človeka. Hronský nám chcel ukázať typ človeka, ktorý zažíva jedno príkorie za druhým, no presila nešťastí ho neoslabuje, ale utvrdzuje a spevňuje, aby mohol ďalšie príkoria prijímať a čeliť im a vyjsť z nich ešte skúsenejší, sebavedomejší, zocelenejší. Ukázal, že nejde len o obyčajného Heľpana, ale o človeka - Slováka, Európana, národ, ktorý môže prežiť práve na takýchto ľuďoch - Jozefoch Makoch.

Samotný román ma veľmi nezaujal, možno pre tradičné ukotvenie v slovenskej dedine a opise životov týchto ľudí, no to, čo prilákalo moju pozornosť v tomto románe, bolo Makovo utrpenie - jeho znášanie všetkých príkorí, ktoré postupovali od menších až k najväčším. Zaujal ma hlavne koniec románu, keď zomiera Maruša aj Jula, no Mak zomrieť nemôže. Musí sa ďalej trápiť a prechádzať ďalšími príkoriami. Jeho životom je vlastne utrpenie.

V tejto syntéze boli použité informácie z pracovného listu p. p. J. Sabola a tiež z webovej stránky www.litcentrum.sk.

Dušan Dušek: Kufor na sny (Syntéza III.)

Výnimočný a originálny Dušan Dušek písal o tom, čo mu bolo blízke. Bol nonkonformným autorom. Patril k tzv. druhej generácii Mladej tvorby. Ovplyvnili ho svetoví autori, medzi nimi Salinger, Borges alebo Cortazár, pre ktorého bolo typické odmietanie opisného realizmu.

Už z názvu knihy Kufor na sny môžeme vyčítať jedinečnosť a akési tajomno, ktoré visí nad samotnou knihou. Autor chce prilákať čitateľa a zároveň poukazuje na to, že v tejto knihe sa bez fantázie stratíme už na začiatku čítania. Je množstvo spôsobov, ako chápať metaforický kufor, napr. kufor ako symbol súkromia, možno ako symbol cestovania v čase, vzhľadom na to, že rozprávač spomína a niekedy smúti za minulosťou. Podobnosť, ktorú vidíme medzi autorom a rozprávačom, znásobuje aj fakt, že autor často píše v prvej osobe. Nie je to ale znak toho, že dielo má autobiografický charakter, ale ako to on sám vysvetľuje, píše sa mu tak lepšie, text je zároveň plynulejší a hovorovejší. 

Niektoré poviedky Dušekovho Kufra na sny zaraďujeme k nesujetovej próze. Ide o prózu, ktorá je bez deja, dramatickej akcie a gradácie. Autor neinterpretuje. Celok je rozložený na epizódy, fragmenty a segmenty. To môže byť príčinou toho, že pri povrchnom čítaní pôsobí táto kniha nezáživne. Hlavnou postavou sa stáva jazyk, ktorý vystupuje do popredia pred dej a postavy. 

Na prvý pohľad sa nám môže zdať, že text je (čo sa týka žánrov) rôznorodý, no ide len o fiktívnu žánrovú rôznorodosť. V skutočnosti majú všetky poviedky niečo spoločné. Sú na prvý pohľad jednoduché a autor originálne a vtipne spracúva bežné situácie z každodenného života. Zameriava sa na detaily. V niektorých prípadoch ide aj o príbehy viac či menej nereálne. V knihe môžeme pozorovať aj priblíženie k prúdu vedomia, no nie až v takej miere ako u Jamesa Joycea. 

Táto kniha vo mne vyvolala zmiešané pocity. Na jednej strane boli poviedky, ktoré ma nadchli, ako napríklad Rýchlik, kde sa hrdina stretáva sám so sebou (z minulosti), alebo aj Alfabet D. D. (literatúra faktu), ktorá sa mi páčila najviac z celej knihy. Na druhej strane, tu bola poviedka 1. máj 1977, ktorá sa mi vôbec nepáčila. Nie pre prítomnosť erotiky, ktorá sa v knihe vyskytuje na viacerých miestach a v Kufri má nezameniteľné miesto, ale nezaujal ma štýl a forma, ktorou bola napísaná. Myslím si, že táto kniha je prinajmenšom zaujímavá, no mňa tak trochu sklamala. Aj napriek tomu sú v Kufri miesta, pre ktoré sa oplatí ho otvoriť.

V tejto syntéze boli spracované myšlienky D. Dušeka, D. Kršákovej, J. Sabola, M. Pavlíkovej a aktívnej III. A.

Miroslava Pavlíková

Dušan Dušek: Kufor na sny (Syntéza II.)

Už z názvu tejto zbierky poviedok vyplýva autorov zámer prilákať čitateľa. Názov je originálny, istým spôsobom tajomný a otvára nám okno do sveta fantázie. Kufor v nás môže evokovať myšlienky na cestovanie, napríklad poviedky z dovoleniek, ale aj cestovanie v čase. Kufor je miesto, kam si odkladáme svoje sny, spomienky, city a pocity a potom sa všade sťahuje s nami. Dušek nám dáva nazrieť do svojho súkromného priestoru - do svojho vlastného kufra na sny. Vo svojich poviedkach zachytáva to, za čím mu je smutno a s čím mu bolo veselo. Je mu smutno za domovom, za kamarátmi, za mladosťou a za tým, ako v mladosti vnímal svet.

D. Dušek píše v 1. osobe, ale to nemusí znamenať, že píše o sebe. Takto vyrozpráva cudzie i vlastné príbehy. Čo píše, môže byť pravda, ale aj výmysel. Rozprávača netreba vždy stotožňovať s autorom.

D. Dušek zostavil antalógiu Srdcovky o svojich obľúbených autoroch, ktorými sa inšpiroval. Boli to napr. Joyce, Salinger, Borges, Cortázar. Aj u Dušeka, podobne ako u Joycea, sa stretávame s formou vnútorného monológu, nazývaným prúd vedomia. Jeho podstatou je zachytenie myšlienok v okamihu ich zrodu na princípe asociácií. Charakteristické pre oboch bolo oslabovanie deja, nebol pre nich dôležitý iba celok, ale aj časti, detaily, fragmenty. Obaja spisovatelia sú predstaviteľmi modernej prózy 20. storočia. So Salingerom mali spoločnú nonkonformnosť - Dušek sa tiež nevenoval požadovaným témam, ale písal napr. o súkromí, intimite. Podobne ako Borges bol aj Dušek náruživým čitateľom kníh a pozeral sa na svet ich očami. S Cortázarom mali spoločné to, že odmietali opisný realizmus a boli predstaviteľmi magického realizmu, v ktorom je dôležitá fantázia, snovosť, imaginácia. D. Dušek nie vždy dodržiava body dramatickej gradácie prozaického textu, jeho text ako celok nemá vždy klasickú kompozíciu. Ide o nesujetovú prózu, pri ktorej nie je v popredí hlavná postava, ale jazyk a autorská perspektíva.

Dokáže zachytiť každodennosť ako zázračnosť. Vo svojich poviedkach opisuje napríklad obyčajnú osobnú hygienu, dokonca vlastníctvo psa je povýšené na poviedku. V poviedke Rýchlik opisuje starého muža, ktorý pracuje na stanici a stretáva sám seba z detstva a z mladosti.

Jednotlivé poviedky v Kufri sú rozdielne, mnohotvárne, farebné. Majú však aj veľa spoločného. Príbehy sú väčšinou z bežného života, ale Dušek hľadá originalitu práve vo všedných veciach. Sú zdanlivo jednoduché, krátke, znejú prirodzene a spontánne, pričom dôraz sa kladie na detaily. Niektoré vyjadrujú spomienky, iné sú výtvorom spisovateľovej fantázie.

V niektorých Dušekovych poviedkach sa nachádzajú prvky erotiky. Jej prítomnosť má svoju funkčnosť, pretože je prirodzenou súčasťou ľudského života a Dušek ju použil s cieľom oživiť - spestriť svoje príbehy. Erotika v poviedkach je prirodzená, úprimná, hravá, súvisí s ľudskou intimitou a spája sa s mladosťou a túžbou.

Na tejto knihe sa mi páčil autorov jedinečný, zaujímavý pohľad na svet a niektoré jeho myšlienky. No aj napriek tomu ma kniha nebavila.

Dušan Dušek: Kufor na sny (Syntéza I.)

Dušan Dušek - predstaviteľ modernej prózy 20. storočia, jeden zo spisovateľov, ktorý odmieta opisný, nie však magický realizmus. Inšpiráciu hľadal v J. D. Salingerovi, J. L. Borgesovi, J. Cortázarovi, J. Joyceovi a ďalších, s ktorými ho spája nekonformnosť. Kufor na sny je zbierka poviedok, ktoré sú krátke, prirodzené, spontánne a na prvý pohľad jednoduché. Originálny názov diela má prilákať čitateľov a môže v nás vyvolať myšlienky na cestovanie alebo predstavu miesta na odkladanie snov, myšlienok a pocitov. V poviedkach sú zachytené udalosti a osoby, ktoré autorovi chýbajú, ako napríklad domov, mladosť, priatelia, ale aj čas, keď mu bolo príjemne a veselo. Každodennosť je vykreslená jedinečným spôsobom hlavne vďaka množstvu nápaditých detailov. Niektoré poviedky sú spomienkami, iné sú len autorovou fantáziou. Aj keď je kniha napísaná v prvej osobe, autor nepíše len o svojich vlastných zážitkoch. Počas čítania sa môžeme stretnúť s istou formou vnútorného monológu - prúdom vedomia. Pri použití prúdu vedomia sa autor snaží zobraziť myslenie človeka a myšlienky v čase ich zrodu. Niektoré poviedky nemajú v popredí hlavnú postavu, ale jazyk a autorskú perspektívu. Tieto poviedky môžeme zaradiť medzi nesujetovú prózu.

Zo začiatku sa mi kniha vôbec nepáčila a časom sa nič nezlepšilo. Dušek sa snaží písať zábavnejšou formou, používať slang a istú formu humoru, ale nakoniec to vyznieva ako prílišná snaha o záujem čitateľa. Infantilné hry so slovíčkami, použité v niektorých poviedkach, pôsobia nezmyselne a rušivo. Očakával som, že prázdny priestor, ktorý mal zaberať dej, autor nahradí úvahami, životnými postrehmi alebo zaujímavými príhodami, ale bol som sklamaný. Väčšinou išlo len o snahu vypísať všetky veci, ktoré okolo seba postava vidí alebo počuje, prvými slovami, ktoré autorovi zišli na um. Ak by človek hľadal nejaký hlbší význam, tak by našiel možno tri poviedky, ktoré ho naozaj majú. Inak sú to len slová pospájané do viet, ktoré nemajú hlavu ani pätu. Autor by nemal zabúdať, že ak odstráni dej z príbehu, tak môže automaticky odstrániť aj jeho pointu.