Už z názvu tejto zbierky poviedok vyplýva autorov zámer prilákať čitateľa. Názov je originálny, istým spôsobom tajomný a otvára nám okno do sveta fantázie. Kufor v nás môže evokovať myšlienky na cestovanie, napríklad poviedky z dovoleniek, ale aj cestovanie v čase. Kufor je miesto, kam si odkladáme svoje sny, spomienky, city a pocity a potom sa všade sťahuje s nami. Dušek nám dáva nazrieť do svojho súkromného priestoru - do svojho vlastného kufra na sny. Vo svojich poviedkach zachytáva to, za čím mu je smutno a s čím mu bolo veselo. Je mu smutno za domovom, za kamarátmi, za mladosťou a za tým, ako v mladosti vnímal svet.
D. Dušek píše v 1. osobe, ale to nemusí znamenať, že píše o sebe. Takto vyrozpráva cudzie i vlastné príbehy. Čo píše, môže byť pravda, ale aj výmysel. Rozprávača netreba vždy stotožňovať s autorom.
D. Dušek zostavil antalógiu Srdcovky o svojich obľúbených autoroch, ktorými sa inšpiroval. Boli to napr. Joyce, Salinger, Borges, Cortázar. Aj u Dušeka, podobne ako u Joycea, sa stretávame s formou vnútorného monológu, nazývaným prúd vedomia. Jeho podstatou je zachytenie myšlienok v okamihu ich zrodu na princípe asociácií. Charakteristické pre oboch bolo oslabovanie deja, nebol pre nich dôležitý iba celok, ale aj časti, detaily, fragmenty. Obaja spisovatelia sú predstaviteľmi modernej prózy 20. storočia. So Salingerom mali spoločnú nonkonformnosť - Dušek sa tiež nevenoval požadovaným témam, ale písal napr. o súkromí, intimite. Podobne ako Borges bol aj Dušek náruživým čitateľom kníh a pozeral sa na svet ich očami. S Cortázarom mali spoločné to, že odmietali opisný realizmus a boli predstaviteľmi magického realizmu, v ktorom je dôležitá fantázia, snovosť, imaginácia. D. Dušek nie vždy dodržiava body dramatickej gradácie prozaického textu, jeho text ako celok nemá vždy klasickú kompozíciu. Ide o nesujetovú prózu, pri ktorej nie je v popredí hlavná postava, ale jazyk a autorská perspektíva.
Dokáže zachytiť každodennosť ako zázračnosť. Vo svojich poviedkach opisuje napríklad obyčajnú osobnú hygienu, dokonca vlastníctvo psa je povýšené na poviedku. V poviedke Rýchlik opisuje starého muža, ktorý pracuje na stanici a stretáva sám seba z detstva a z mladosti.
Jednotlivé poviedky v Kufri sú rozdielne, mnohotvárne, farebné. Majú však aj veľa spoločného. Príbehy sú väčšinou z bežného života, ale Dušek hľadá originalitu práve vo všedných veciach. Sú zdanlivo jednoduché, krátke, znejú prirodzene a spontánne, pričom dôraz sa kladie na detaily. Niektoré vyjadrujú spomienky, iné sú výtvorom spisovateľovej fantázie.
V niektorých Dušekovych poviedkach sa nachádzajú prvky erotiky. Jej prítomnosť má svoju funkčnosť, pretože je prirodzenou súčasťou ľudského života a Dušek ju použil s cieľom oživiť - spestriť svoje príbehy. Erotika v poviedkach je prirodzená, úprimná, hravá, súvisí s ľudskou intimitou a spája sa s mladosťou a túžbou.
Na tejto knihe sa mi páčil autorov jedinečný, zaujímavý pohľad na svet a niektoré jeho myšlienky. No aj napriek tomu ma kniha nebavila.
D. Dušek píše v 1. osobe, ale to nemusí znamenať, že píše o sebe. Takto vyrozpráva cudzie i vlastné príbehy. Čo píše, môže byť pravda, ale aj výmysel. Rozprávača netreba vždy stotožňovať s autorom.
D. Dušek zostavil antalógiu Srdcovky o svojich obľúbených autoroch, ktorými sa inšpiroval. Boli to napr. Joyce, Salinger, Borges, Cortázar. Aj u Dušeka, podobne ako u Joycea, sa stretávame s formou vnútorného monológu, nazývaným prúd vedomia. Jeho podstatou je zachytenie myšlienok v okamihu ich zrodu na princípe asociácií. Charakteristické pre oboch bolo oslabovanie deja, nebol pre nich dôležitý iba celok, ale aj časti, detaily, fragmenty. Obaja spisovatelia sú predstaviteľmi modernej prózy 20. storočia. So Salingerom mali spoločnú nonkonformnosť - Dušek sa tiež nevenoval požadovaným témam, ale písal napr. o súkromí, intimite. Podobne ako Borges bol aj Dušek náruživým čitateľom kníh a pozeral sa na svet ich očami. S Cortázarom mali spoločné to, že odmietali opisný realizmus a boli predstaviteľmi magického realizmu, v ktorom je dôležitá fantázia, snovosť, imaginácia. D. Dušek nie vždy dodržiava body dramatickej gradácie prozaického textu, jeho text ako celok nemá vždy klasickú kompozíciu. Ide o nesujetovú prózu, pri ktorej nie je v popredí hlavná postava, ale jazyk a autorská perspektíva.
Dokáže zachytiť každodennosť ako zázračnosť. Vo svojich poviedkach opisuje napríklad obyčajnú osobnú hygienu, dokonca vlastníctvo psa je povýšené na poviedku. V poviedke Rýchlik opisuje starého muža, ktorý pracuje na stanici a stretáva sám seba z detstva a z mladosti.
Jednotlivé poviedky v Kufri sú rozdielne, mnohotvárne, farebné. Majú však aj veľa spoločného. Príbehy sú väčšinou z bežného života, ale Dušek hľadá originalitu práve vo všedných veciach. Sú zdanlivo jednoduché, krátke, znejú prirodzene a spontánne, pričom dôraz sa kladie na detaily. Niektoré vyjadrujú spomienky, iné sú výtvorom spisovateľovej fantázie.
V niektorých Dušekovych poviedkach sa nachádzajú prvky erotiky. Jej prítomnosť má svoju funkčnosť, pretože je prirodzenou súčasťou ľudského života a Dušek ju použil s cieľom oživiť - spestriť svoje príbehy. Erotika v poviedkach je prirodzená, úprimná, hravá, súvisí s ľudskou intimitou a spája sa s mladosťou a túžbou.
Na tejto knihe sa mi páčil autorov jedinečný, zaujímavý pohľad na svet a niektoré jeho myšlienky. No aj napriek tomu ma kniha nebavila.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára