Antická dráma zaznamenala
najväčší rozvoj v 5. storočí p.n.l. v období aténskej demokracie. Jej
hlavným cieľom bola aktivizácia myslenia a oslovenie širšieho okruhu
obyvateľov. V tomto období sa rozvíjala najmä komédia a tragédia.
Sofokles, najväčší grécky dramatik a súčasník Perikla, politika
a zástancu demokracie, výrazne ovplyvnil ďalší vývoj antickej tragédie,
ktorá sa vyvinula z osláv kultu
boha Dionýza.
Grécke divadlo, vďaka hľadisku –
teatronu s veľkou kapacitou a výbornou akustikou, zaručovalo dokonalý
umelecký zážitok. Orchestra bolo miesto, kde bol umiestnený oltár a kde
spieval a tancoval zbor. Zbor pozostával asi z 15 mužov, komentoval
prestavenie, viedol dialógy s hercami a na scénu vstupoval cez
parados. Na kraji bol harfista a flautista. Väčšia časť deja sa odohrávala
na proscéniu. Za proscéniom sa nachádzala skéna, drevená stavba, v ktorej boli
šatne. Jej priečelie malo tvar chrámu alebo paláca a po jej streche sa
pohybovali bohovia, ktorí sa na javisko spúšťali pomocou stroja deus ex
machina. Využívali aj špeciálne efekty, napr. imitácie bleskov.
V antickej tragédii sa
hrdina ocitá v kritickom postavení v boji s vonkajšími silami
alebo so svojim vnútrom. Svojimi rozhodnutiami prekračuje a ruší
kompetenciu osudu tým, že hľadá spravodlivosť odkázaný sám na seba. Navonok
prehráva, no morálne víťazí. Dôležitú úlohu
v tragédii zastupoval zbor (chór), ktorý komentoval dianie. Herci
nosili masky, kostýmy a obuv s vysokými podrážkami. Hrali len muži.
Sofokles zaviedol tretieho herca, maľované kulisy, zväčšil chór. Začal písať celovečerné hry a prestal
tvoriť tragické trilógie. Do hĺbky prepracoval jednu postavu, ktorá sa
nespoliehala na pomoc bohov. Bohovia nezasahovali do deja len vyjadrovali svoju
vôľu prostredníctvom veštca.
V jeho tragédiách, Vládca Oidipus
a Antigona, sme svedkami zrážky človeka s osudom.
„Človeka osud stretne na ceste, po ktorej sa vydal, aby sa vyhol osudu.“
Zatiaľ čo kráľ Oidipus sa rozhodne neprijať
osud nariadený bohmi, Antigonu vedie viera a rozhodnutie Kreóna
nerešpektuje, pretože nespĺňa vôľu bohov. Osudy postáv vyvolávajú u čitateľa
ľútosť.
„Zo sveta sa stráca zbožnosť a viery už niet.“
Kráľ Oidipus bol hĺbavý, súcitný,
pyšný, zodpovedný za blaho tébskeho ľudu. Chcel si získať rešpekt, na ktorý mal
právo, pretože ako jediný porazil Sfingu. Bál sa naplnenia veštby a mal podozrenie
na sprisahanie Téb proti nemu. Obvinil Kreóna, že chce získať trón. Vôľu bohov
zastupoval veštec Teirézias, ktorý sa vyjadroval v hádankách.
„Oči más, ale nevidíš do akej biedy si sa dostal.“
„Splodí ťa dnešný deň, no aj ťa usmrtí.“
„ Na čo stojí hrad, na čo pláva loď, keď posádky v nej niet.“
Vo filmovom spracovaní tragédie
Vládca Oidipus tvorcovia rešpektovali zbor, masky a kostýmy hercov, ktoré
mali herci rovnaké – pripomínali roztrhané vrecia, čím symbolizovali rovnosť
pred bohmi, oltár, scénu a špeciálne efekty. V hre však vystupovali
aj ženy.
Pre starovek sú typické ideálne
postavy. Antigonu k jej činu vedie nepísaný zákon. Rozhodla sa postaviť
svojmu osudu - byť hnusným plemenom. Najdôležitejšie pre ňu bolo, aby sa páčila
tým v podsvetí. Antigona je oproti Isméne silná a zásadová osobnosť.
Isména nebola natoľko silná, aby sa vzoprela Kreónovmu rozhodnutiu. Nakoniec
však sestru podržala, no Antigona už o to nestála. Sestrin život jej bol
omnoho drahší. Pred vstupom do hrobky Antigona zaplače nad svojim osudom čo ju
poľudšťuje. Hrobku nazýva svadobnou sieňou. Kreóna vedie k rozhodnutiu
pýcha, tvrdosť a zmysel pre poriadok. Zmenou rozhodnutia by utrpel jeho
majestát, no bol natoľko zaslepení mocou, že nevidel, že vtákov sýti krv
a mäso zabitého muža. Pred naplnením rozkazu ho varuje veštec Teirézias
a jeho syn Haimón. Teirézias mu priamo predkladá vinu za nepriazeň, ktorú
vrhá na Atény, Haimón mu s úctou syna naznačuje mienku obce. Kreón však až
neskoro pochopí, že ani pre takého, ktorý mnoho pozná, nie je hanbou sa mnohému
priučiť a nebyť tvrdohlavý. Euridyka, pred tým ako sa prebodne, Kreóna
preklína. Kreón žiada bohov o odpustenie.
V inscenácii Antigona
režiséra Martina Čičváka (Mahenova činohra v Brne, premiéra v roku
2007, prekladateľ Ľubomír Feldek) pozorujeme viacero prostriedkov aktualizácie.
Kostýmy sú moderné. Kreón má oblečený oblek ako politik a nosí náramkové
hodinky, ktroré vyjadrujú spoločenský status. Antigona svojim kostýmom
pripomína rebelku, zatiaľ čo Isména krehkú ženu. Nahota Polyneika symbolizuje
zraniteľnosť človeka. Zaujímavý je aj kostým strážcu Polyneika, ktorý nosí
tričko so znakom anarchie a taškou pripomína študenta. . V inscenácii
nevystupuje chór. Namiesto flautistu a harfistu celú hru sprevádza
gitarista, ktorý dokonale podfarbuje náladu hry. Herci majú pozmenené repliky
(Kreón spieva trámske pesničky, ktoré sa naučil na vojne, Antigonu nazýva
mrchou) a diváka môžu prekvapiť aj správaním (Antigona močí na pódiu pred
Kreónom, komediálne správanie chlapca, ktorý privedie veštca). Režisér zachoval
poučenie hry a do hĺbky prepracované antagonistické postavy.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára