William Shakespeare – Hamlet

(Syntéza)

William Shakespeare, prvorodený syn Johna Shakespeara a Mary Ardenovej, sa narodil v mestečku Stratford upon Avon. Traduje sa, že to bolo 23.4.1564, v deň svätého Juraja, patróna Anglicka, keď sa podľa miestnej pranostiky rok čo rok rozospieva prvý stratfordský slávik. Isté je však len to, že bol pokrstený 26.4.1564. O živote „najväčšieho básnika divadla“ nás informuje len zopár zápisov v matrikách a iných úradných dokumentoch, niekoľko riadkov rukopisu a pár podpisov na obchodných zmluvách. Rozsah, kvalita, žánrová rozmanitosť a myšlienkové bohatstvo jeho diela mu ovenčili hlavu gloriolou. Hamletova replika v rozhovore s Oféliou v 1. výstupe 3. dejstva však naznačuje, že i osobnosť veľkého barda bola skutočne rôznorodou mozaikou:

„Choď do kláštora! Chceš vari rodiť hriešnikov? Nie som ten najväčší, a predsa viem na seba také veci, že matka by urobila lepšie, keby ma nebola porodila...“

Obdivovatelia Shakespearovho umenia prichádzajú z rôznych kútov sveta, aby kvetmi vzdali hold geniálnemu autorovi komédií, tragédií, historických hier i básní a sonetov. Literárne osobnosti ako románopisec Charles Dickens či priekopník romantizmu Samuel Taylor Coleridge však spochybňujú Shakespearovo autorstvo hier, ktoré sa stali svetovou klasikou, a to z troch dôvodov: neurodzený pôvod, absencia univerzitného vzdelania, nezachovali sa Shakespearove rukopisy.

Za mrazivej noci sa strážcom na hradbách Elsinoru, dánskej kráľovskej rezidencie, zjaví duch mŕtveho kráľa Hamleta. Na hliadke je aj Horatio, spolužiak syna mŕtveho kráľa, takisto Hamleta. Upovedomí priateľa o návšteve zo záhrobia. Nasledujúcej stráže sa zúčastní aj princ Hamlet. Roztrpčený duch potvrdí Hamletovo najčernejšie podozrenie, že nie zmija, lež zášť mladšieho brata ho zniesla zo sveta. Opisuje muky očistca, na ktoré ho, bez spovede, bez rozhrešenia, bez posledného pomazania a s hlavou, ktorú ťažia viny, odsúdila zbabelosť krvismilného, cudzoložného zvera, ktorý „slovom a darmi podlo očaril a zviedol moju krásnu kráľovnú (t. j. Hamletovu matku Gertrúdu), naoko cnostnú, ale povoľnú.“  A dodáva:  „Ako česť nepodľahne necudnosti, hoci by mala tvary nebeské, tak chlipnosť, aj keď spáva s archanjelom, sa presýti – a najradšej by bola zas na hnoji.“  Zaprisaháva syna na pomstu: „Nedovoľ robiť z lôžka dánskeho kráľa ten pelech chlipnosti a smilstva!“

Claudius sa však nemá stať jedinou Hamletovou obeťou. Oféliu, spanilú dcéru Claudiovho radcu Polonia, priťahuje ten tajomný, hĺbavý mladík, ktorého sarkazmus páli ako oheň. Záhadná a nado všetku pochybnosť pochybná smrť starého kráľa jej odhalí hĺbku Hamletových citov. Očarenie je vzájomné, no vo vlastnej rozorvanosti si Hamlet nevšíma Oféliin zmätok. Zlý začiatok má ešte horšiu dohru. Kolísanie medzi vábením tela a srdca a poslušnosťou voči otcovi a Hamletova premena ju strhávajú do priepasti. Ďalší úder, dielo náhody, čoskoro otrasie jej rozumom, krehkým ako život starca. Na Hamletových rukách utkvie Poloniova krv. Ofélia zošalie. Nie Hamlet, lež rieka si ju vezme. Nad Elsinorom sa zbiehajú mračná.

Hamleta zožiera túžba pomstiť otca: „Sem s pravdou, nech už letím na rýchlejších perutiach, než má myšlienka a láska, vykonať pomstu!“ V obave, že pravý vinník unikne trestu alebo že naň udrie predčasne, ju však odďaľuje. Nepodceňuje význam svojej povinnosti  (o Fortinbrasovi) - „Hľa, táto veľká, drahá armáda! V jej čele stojí rozmaznaný princ, čo ide puknúť božskou ctižiadosťou a je mu na smiech, s čím sa zahráva, posiela krehké ľudské životy napospas nebezpečenstvu a smrti – a prečo? Pre záprdok. Aká malosť vyhlásiť boj bez veľkej príčiny! No veľké je aj pre steblo sa pobiť, keď ide o česť. A ja? Zavraždili mi otca, zneuctili mi matku – ani to nevzbúri môj spiaci um a moju spiacu krv? Musím  potom hľadieť s hanbou na dvadsaťtisíc mužov, kráčajúcich v ústrety smrti len pre ošiaľ slávy...“ Zároveň si však uvedomuje vlastnú nepatrnosť: „Vykĺbený je čas. A ja ho naspäť mám vrátiť? Nemal som prísť radšej na svet.“ Hľadajúc dôkaz strýcovej viny, nechá... „hercov zahrať výjav, čo pripomenie vraždu môjho otca. A pred strýkom! A budem si ho všímať, keď slová zarežú! Ak sa len strhne, viem, na čom som.“ Na pomoc povoláva i Horatia, najsprávnejšieho človeka, na akého kedy natrafil: „Sleduj ho, ani ja ho z oka nespustím a potom si to dáme dokopy a vynesieme nad ním ortieľ.“  Ohromený dôverne známym výjavom, Claudius zabúda hrať masku nevinného dediča dánskeho trónu a Hamletov dôvtip slávi úspech. V nádeji, že odvráti od seba Hamletovu pomstu, posiela ho do Anglicka vymáhať nevyplatenú daň. Hamletových sprievodcov, Rosencrantza a  Guildensterna, poverí, aby odovzdali Angličanom list – príkaz sťať Hamleta, sotva vystúpi na anglickú pôdu. Padnú však do vlastnej pasce. Pri návrate do Dánska sa Hamlet stáva svedkom Oféliinho pohrebu i obeťou Claudiovho intrigánstva. Usmievavý lotor poštve Laerta, Poloniovho syna, do súboja s Hamletom. Trojitý zármutok zaslepí Laerta. Muža, s ktorým by za iných okolností plietol sieť na podlého uzurpátora, zraní otráveným mečom. Vôňa vzácneho úlovku rozdráždi smrť. Hamlet vracia úder Laertovi – tou istou zbraňou! Jej morový dych ovanie i Gertrúdu, keď sa napije z čaše, ktorú Claudius s toľkou láskou pripravil pre Hamleta, a stane sa to rovno pred Claudiovými očami. Seržant smrť so zvráteným pôžitkom počíta sekundy. Claudius volí medzi Gertrúdou a samým sebou. Bohatierskemu Hamletovi by stačil jediný okamih, no čo možno čakať od bratovraha? Shakespeare zakončuje tragédiu v zmysle zásady: Radšej hoci aj desať nevinných ako ani jeden zloduch. Hriechy, a možno i svedomie, dostihnú napokon i Claudia.

Horatio stojí v oku búrky. Ani krupobitie, ani víchor, ani hromy-blesky neobrátia jeho zrak jediným smerom. Ako rozuzleniu, ani jemu nechýba zmysel pre melodrámu. Ponúka svoj život Hamletovi, no princ si dobre uvedomuje, akou pošramotenou sa javí jeho povesť v očiach nezúčastnenej osoby. V obave o vlastnú reputáciu zaprisahá priateľa, aby šetril patetiku pre inú príležitosť a trpel a dýchal ešte na tejto drsnej planéte a šíril na nej jeho príbeh.

O hre Hamlet

Z hľadiska periodizácie zaraďujeme celú dramatickú tvorbu Williama Shakespeara do alžbetínskej drámy (obdobie renesancie). Samotná hra Hamlet bola dokončená pravdepodobne začiatkom roka 1601. Pri tvorbe Tragédie dánskeho princa Hamleta sa Shakespeare inšpiroval viacerými zdrojmi: Príbehom jutského princa Amleta od stredovekého dánskeho kronikára menom Saxo Grammaticus, španielskou hrou Ur-Hamlet, ktorá z Amleta čerpá, udalosťami v Londýne - protištátneho sprisahania lorda z Essexu a Essexovým sťatím, smrťou vlastného otca a možno aj smrťou syna Hamneta. Ďalšími zdrojmi Shakespearovej inšpirácie určite boli: Senecova tragédia pomsty, anglická ľudová slovesnosť, Chvála bláznovstva od Erazma Rotterdamského, Montaignove eseje.