Shakespearova Búrka

(Odporúča sa čitateľom tohto diela)

„Hoci The Tempest nie je Shakespearova najlepšia hra, v jej spätnom zrkadle vidíme lepšie celé Shakespearovo dielo, jeho dobu i krajinu, v ktorej žil,” tvrdí knižka, ktorú som čítal. Možno je to tak preto, že sa tu neobjavuje veľa záživných dialógov alebo postáv. Práve z tohto dôvodu je to aj veľmi ťažké spracovať do divadelnej podoby (napriek tomu, že ako divadlo to bolo napísané). Hra však určite nie je zlá, zaujímavé je napríklad to, že každá postava je nejakým symbolom.
Námetom na toto dielo sa zrejme stalo stroskotanie flotily lodí v bermudskom trojuholníku 25. 7. 1609. Pasažieri lode Sea Venture prežili na neznámom ostrove deväť mesiacov. Tvrdili o ňom, že je obývaný duchmi a diablami. William Strachey, ktorý to zažil, o tomto zážitku dokonca napísal Pravdivú správu.
Inšpiráciou Shakespearovi mohlo byť aj dielo El espejo de principes y caballeros – zbierka španielskych príbehov – či nemecká hra Die Schöne Sidea, kde tak isto vystupuje čarodejník, jeho dcéra a zajatec, ktorý musel zaobstarať drevo.
Objavujú sa tu aj myšlienky eseje O kanibaloch od Michela de Montaigne (jedného zo Shakespearových obľúbených autorov). Väčšinou sú sformulované Calibanom – jeho meno mohlo vzniknúť prešmyčkou slova cannibal.
V diele Othello (vo chvíli, keď vysvetľuje dóžovi, čím upútal Desdemonu i jej otca) je monológ, ktorý je akousi skicou k Búrke. (Toto dielo vyšlo tesne pred Búrkou, autor už mal v hlave nejakú ideu.)

Búrka je krásnym príkladom na literárnu sieť. Nachádza sa tu množstvo rôznych odkazov, snažil som sa vypísať tie najzaujímavejšie:

Prospero postavil na ostrove (v origináli) „Poor cell”. Prekladá sa to ako „Biedny dom”, treba však poznamenať, že „cell” je aj „cela”. Tá bola spomínaná napríklad v Rómeovi a Júlii, kde v nej býval mních Lorenzo. Môže ísť dokonca o metaforickú narážku na to, že sú na ostrove uväznení.
Shakespeare píše o tom, ako Ariel budil úžas ohňom, občas sa rozdvojil a bol na viacerých miestach. Ide o tzv. Eliášov oheň, ktorý opisuje aj Wiliam Strachey.
Caliban tvrdí, že Prospero má takú moc, že by aj zo Seteba spravil vazala. Je to boh uctievaný v Patagónii.
Keď chce Gonzalo povedať, že už prešlo veľa času, použije frázu „Od čias vdovy Didó”. Je to alúzia na Vergíliovu Eneidu, kde to tiež bola vládkyňa Kartága, ktorá ovdovela. Hneď za tým je odkaz na mytologického hrdinu Amfiona. V Búrke je spomínaná zázračná harfa a rekonštrukcia Kartága. Amfion pomocou lýry postavil Téby. Objavuje sa aj fráza: „Už božskú Juno pávy vezú dolu,” – renesančné zobrazenie antickej bohyne.
Na Eneidu autor ešte naráža píšuc o harpyi (inak aj mytologická postava), kde Aenea a jeho druhov napadnú harpye a prekazia im večeru. Tu príde o večeru Alonsova družina.
Shakespeare hovorí o zlatom veku, o ktorom hovoril aj Ovídius. Na tohto spisovateľa odkazuje aj v Prosperovom monológu (konkrétne na dielo Metamorphoses).
Stefano hovorí o Calibanovi, že je „sluha netvor”. Toto slovné spojenie je použité na začiatku komédie Bartolomejský trh, kde si Ben Jonson robí posmech zo Shakespearových rozprávok.
Tak ako v Othellovi, aj tu odkazuje autor na baladu King Stephen was a worthy peer.
Dráma sa končí monológom Prospera, v ktorom nachádzame autobiografické prvky. Búrka bola jednou z posledných Shakespearových hier, dá sa povedať, že sa s písaním už lúčil. Prospero sa totiž lúči so svojimi čarami a rozmýšľa, kde dokončí svoje žitie. Vraví aj o slobode, ktorú môže získať vďaka nám – Shakespearovi sa to podarilo. „Nebyl jen pro svou dobu, byl pro všechen čas,” ako povedal Jonson. Prospero má dokonca aj rovnaký vek ako Shakespeare, určite to nie je náhoda.


Väčšinu údajov som čerpal z knihy Búrka vydanej v roku 2008 vydavateľstvom Ikar, a. s. v Bratislave, kde preklad urobil Ľubomír Feldek. ISBN 978-80-551-1530-6.