Jerome David Salinger sa stal slávnym tým, že sa nechcel stať slávnym. Nechcel byť hviezdou a nerád poskytoval rozhovory. Odmietal marketing. Jeho ideálna knižka by na sebe nemala mať žiadne reklamy, anotácie ani obrázky a názov diela by bol dôležitejší ako meno autora. Nemal rád Hollywood a vôbec celý americký filmový priemysel (podľa neho poskytoval lživý obraz o živote), ani formálne vzdelávanie, ktoré zažil na vlastnej koži (považoval ho za povrchné). To všetko sa prejavilo v jeho tvorbe.
Už po prvej vete knihy Kto chytá v žite je zrejmé, že toto dielo bude zaujímavé svojou odlišnosťou. Autor sa vyhol „nudným“ opisom, ktoré používal napr. Charles Dickens (rozprávač ich priamo spomenul), ale aj mnohí ďalší. Vrhol nás rovno do diania a tým si získal mnohých mladých ľudí. No nebolo to iba úvodom, Holden Caulfield vedel zaujať počas celého čítania. Svojou rečou sa približoval „obyčajným“ ľuďom. Nebola dokonalá, práve naopak – používal nespisovné slová, slang, vulgarizmy, výplnkové slová, často sa opakoval – prosto jeho reč mala všetky predpoklady na to, aby vám za ňu dali v škole päťku. A Holden päťky aj často dostával, aj keď práve písanie esejí mu išlo. Salinger vkladal do diel autobiografické prvky. Jedným z nich bola aj zmena školy. Preto sa Holdenov príbeh začína tým, že ho vyhodili z ďalšej prestížnej školy. Nejako ho to nemrzelo a keďže bol z pomerne dobre zabezpečenej rodiny (podobne ako autor), neponáhľal sa domov a taxíkmi sa vozil po New Yorku, kde neraz navštívil miestny bar či hotel.
Po prečítaní tohto diela, by ste si azda mohli pomyslieť, že Holden je klamár (dokonca to o sebe sám tvrdí). S tým by som nesúhlasil, aj keď uznávam, že si veľa vymýšľal. Vymýšľal si napríklad preto, lebo hovoril ľuďom to, čo chceli počuť. Možno preto, že sám chcel niečo počuť – niečo mu chýbalo. Vymýšľal si, aby poukázal na ľudskú povrchnosť a naivitu, aby prejavil svoj dešpekt voči spolužiakom. Vymýšľal si, lebo bol plachý a nedôveroval ľuďom. Vymýšľal si, aby bol zaujímavý (je tu často prítomná hyperbola), ale nikdy si nevymýšľal bezdôvodne.
Salinger sa s písaním tejto knižky pohral – prejavuje sa to, okrem iného, aj na charakteroch jeho postáv. Každá niečo symbolizuje – napr. svojím vzhľadom, správaním.
Holden, ktorý je vysoký, skôr chudý ako svalnatý, má miestami šedivé vlasy, nosí oblek, veľký kabát a k tomu červenú poľovnícku čiapku s klapkami na uši. Pôsobí na svoj vek staršie, trošku sa bojí, uzatvára sa do seba a nezáleží mu na tom, čo si o ňom ľudia myslia. Ackley so svojím odpudivým vzhľadom symbolizuje fyziologické zmeny v puberte. Spencer nezakrýva svoju starobu. Stradlater je navonok pekný, ale zvnútra špinavý – používa zhrdzavenú žiletku, je samoľúby, sebecký, zaujíma sa len o ženské telo, nie o dušu – prezentuje falošnú vyspelosť. D. B. predáva svoj talent, jeho prioritou už nie je láska k umeniu, ale peniaze, ktoré z neho môže získať. Holden ho prirovnáva k prostitútovi. Allie symbolizuje smrť nevinných. Phoebe, ktorú ako jedinú Holden uznáva, je bystrá, možno trošku tvrdohlavá, ale hlavne nevinná. Holden (čiže aj Salinger) si prial, aby boli takí všetci. Keby mohol, zachraňoval by deti, ktoré dospievajú, aby ostali nevinné a dobrosrdečné, aby sa nestali necitlivými ignorantmi, ktorí sú nevšímaví, obmedzení, hlúpi, pokryteckí a v mnohých veciach nekompetentní (lebo takýto obraz mal hlavný hrdina o spolužiakoch, ale aj celkovo o ľuďoch).
Salinger sa snažil odhaliť a ukázať nám, čo je za maskou. Jeho reálny, možno až pesimistický pohľad na ľudstvo nás nabáda, aby sme sa zamysleli, aby sme si viac všímali, akí sú ľudia a aby sme si na to dávali pozor. Ukázal nám niečo, čo sme si doteraz neuvedomovali, no napriek tomu o tom vieme a súhlasíme, že je to zlé. Jeho kritický pohľad nám mal otvoriť oči a viacerým aj otvoril, ale aj tak s tým nič neurobíme a musíme sa s tým zmieriť.
Svoju syntézu by som ukončil dvoma citátmi z hodiny, ktoré ma zaujali:
„Každý je cvok, ale niekto sa zmestí do spoločenskej normy.“ (Júlia Mošková, reakcia na polemiku o Holdenovi Caulfieldovi)
„V každom z nás je Holden.“ (Vlogbrothers) A naozaj, ide len o to, či mu dáme priestor sa prejaviť, alebo ho v sebe potlačíme. Je to na nás.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára