Andrej Braxatoris Sládkovič – Marína

Andrej Braxatoris Sládkovič bol básnik-filozof štúrovskej školy. Študoval na cirkevnom lýceu v Banskej Bystrici a neskôr teológiu v Nemecku. Ako 18-ročný sa zamiloval do dcéry z meštianskej rodiny Márie Pischlovej, ktorá mu bola inšpiráciou pri napísaní najväčšej slovenskej lyrickej básne – Marína (291 strof x 10 veršov).

Aj keď sa Marína zaraďuje k ľúbostnej lyrike (lyrika srdca a duše), ktorá je poddruhom osobnej lyriky a jej predmetom je sám básnik, jeho prežívanie, pocity a myšlienky, je to predovšetkým spoločenská lyrika. Má národno-obrannú funkciu. Opisuje lásku k národu a vlasti a Sládkovič v nej dáva do opozície svet ideálu a skutočný svet, v ktorom žije.  Marína má však aj prvky prírodnej lyriky. Autor zobrazuje prírodu stredného Slovenska a využíva symboly. Hron a Sitno majú preňho taký význam ako u iných autorov Tatry a Dunaj, ktoré určujú prirodzené hranice Slovenska. V básni je dôležitý vertikálny pohyb. Básnik smeruje do vznešených výšok, kde nachádza dokonalý svet, ale vždy sa vracia späť na zem, do života, ktorý je plný trápenia a v ktorom žije slovenský národ.

Sládkovič používa množstvo protikladov, napr. časnosť – večnosť, poézia – próza netrebná, šťastie – bôľ, krása – peknota. Peknota je preňho pominuteľná krása. Skutočná krása je tá vnútorná a syntézou krás je Marína. Autor jej v básni dáva rôzne mená – „bohyňa rovná Lade“, „krásy kráľovná“, „anjel dobroty, neviny“. Je preňho viac ako milenka. Je to alegorická bytosť, celý básnikov svet a túžba jeho duše. Marína zjednocuje všetky jeho sny – túžbu po lepšom, vzdelanejšom Slovensku, po slobodnej vlasti, cnosti, dobre, vernosti... Marína má však aj črty, ktoré ju približujú obyčajným smrteľníkom. Cíti žiaľ, obavu, bolesť a pôsobí na ňu čas. Existuje tiež podobnosť medzi Marínou a Mínou Jána Kollára. Obe boli tiež pre autorov zdrojom inšpirácie, sú syntézou krás a alegorickými postavami podobnými anjelom, nie ženy z mäsa a kostí. Podobne ako Danteho Beatrice sprevádza po raji, Mína sprevádza Kollára po slovanskom nebi a pekle a Marína Sládkoviča po Slovensku.

Autor porušoval štúrovský kánon, bol najmenej ľudový zo všetkých štúrovcov a najviac sa uňho prejavuje vzdelanie. „Sládkovičova strofa“ nie je dokonalá, má nepravidelný výskyt dierézy a nedodržiava sa v nej rytmicko-syntaktický paralelizmus (veršový presah). Nedominuje v nej združený rým ako u štúrovcov, ale využíva aj striedavý a obkročný rým. Používa menej kvalitný gramatický rým, čiže slová v rovnakom gramatickom tvare (búrov, kúrov).

Lyrická báseň Marína je nadčasová. Autor v nej hovorí o otroctve potrieb, vernosti, rýchlej dobe, v ktorej sa človek nemá čas zastaviť a žiť duchovný život a o láske, ktorá bude navždy aktuálnou témou.

Spočiatku sa mi táto báseň nepáčila, pretože som jej celkom dobre nerozumela. Postupne sa mi však začala páčiť, zaujali ma niektoré jej časti a autorov obrazný jazyk. Myslím si, že je to náročné dielo a na jeho dokonalé pochopenie je potrebný hĺbkový rozbor a vedomosti z dejín literatúry, Uhorska, literárnej teórie, teológie, mytológie a množstva iných oblastí.