Z MEDZIVOJNOVÉHO OBDOBIA V SLOVENSKEJ LITERATÚRE

Obdobie medzivojnovej literatúry je známe svojou pestrosťou. Za túto rôznorodosť môže vtedajší pluralitný model literatúry. Popri sebe v pokojnom vzájomnom prelínaní pôsobili viacerí autori rôznych umeleckých smerov, rôznych poetík, generácií a ideologických presvedčení. V tomto období sa rozmohla aj lyrizovaná próza, ktorá sa vyznačuje častým prelínaním sna a skutočnosti, retardáciou, čiže spomalením deja úvahami a opismi, vnútorným monológom, hlavne polopriamou rečou, zvukomaľbou, básnickými prostriedkami, prírodným motívom a tiež romanticky výnimočným hrdinom. 

Slovenskí autori píšuci lyrizovanú prózu sa na základe menších odlišností rozdelili do troch podskupín, a to na

lyricky tvarovanú prózu, kam patrí Milo Urban a Jozef Cíger Hronský, ornamentálnu prózu a naturizmus, ktorý založil Ľudo Ondrejov, a patria sem aj Dobroslav Chrobák, Margita Figuli, či František Švantner.

Všetci títo autori medzivojnovej literatúry sa riadili heslom ,,Písať inak ako Tajovský“. Rozumieme tým ich snahu o pestrosť, mnohorakosť. Zaoberali sa silnou sociálnou tematikou v dedinskom prostredí. Milo Urban v novele Drevený chlieb, opisuje príbeh Adama Žuka, ktorý sa na Vianoce vracia opitý domov z krčmy. V  diele vystupuje aj mysteriózna postava, Ježiš, v podobe dieťaťa. Autor opisuje Adamove pocity a myšlienky po ceste domov a pri stretnutí s Ježišom skoro až básnickým jazykom. Využíva expresívne výrazy, metafory, oxymorony. Aj týmto jazykom nás vovedie do duše hrdinu a na svet sa dívame jeho očami.

Dobroslav Chrobák a František Švantner sa zaraďujú k naturizmu. Ten predstavuje výrazný posun vpred v slovenskej lyrizovanej próze. Čerpal z realizmu, z ľudovej rozprávky, z folklóru, z modernej avantgardnej poézie, ale aj zo severských literatúr. Zameriava sa na povahu človeka, ktorý opustil modernú civilizáciu a žije na samote v tesnej spojitosti s prírodou. Príroda predstavuje až postavu. Tiež sa tu vyskytuje prelínanie reality a sna, príbeh je obohateným tajomstvom. Najčastejší rozprávač je rozprávač priamy. Príbehy obsahujú figúry a trópy.

Dobroslav Chrobák sa narodil na začiatku 20. storočia v obci Hybe. Patril medzi mladšiu generáciu autorov medzivojnovej literatúry, ktorí sa snažili o vyrovnanie slovenskej literatúry so svetovou. Jeho dielo Drak sa vracia môžeme zaradiť k hrdinskej rozprávke, k novele, ale aj k románovej novele. Dej sa odohráva v prostredí Vysokých Tatier a Liptova. Hlavnou postavou je samotár prezývaný Drak, ktorý žije sám nad dedinou a aj preto vzbudzuje odpor a odmietanie ostatných dedinčanov. Za toto odvrhnutie na okraj spoločnosti môže Drakov neznámy pôvod, jeho čudácka povaha, ale aj poverčivosť či hlúposť dedinčanov. Príbeh je prerozprávaný personálnym rozprávačom, ktorý sa na celú situáciu díva očami Šimona. Šimon je mladý, statný muž, ktorý je nespokojný vo svojom manželstve s Evou. Rozprávač pozná jeho myšlienky, pocity aj najhlbšie túžby. Šimonova manželka Eva ľúbi Draka. Aj keď Drak zjavne Eve city neopätuje, Šimon považuje Draka za soka v láske. Je zúfalý, pociťuje poníženie, trápi sa. Dedinu postihne nešťastie, lebo stádo

kráv a volov uviazlo v dolinách medzi horami v dôsledku rozsiahlych požiarov požiarov. Drak sa ponúkne dedine na pomoc. Keďže dedinčania mu nedôverovali a aj pre prepojenie jeho ženy s Drakom, vyslali s ním Šimona. Šimon po čase nájde v Drakovi jeho priateľskú povahu, súcit, ľudskosť, pokoj, jemnú dušu, silu osobnosti. Má veľa skúseností a nájde riešenie aj v ťažkých situáciách. Stále si však držia od seba odstup. Drakove priateľské vzťahy s Poliakmi presvedčia Šimona o Drakových „skutočných“ plánoch - predať stádo. Šimon uteká do dediny po pomoc na záchranu stáda, tiež podpáli Drakov dom. Drak sa však ukáže byť čestným človekom a stádo do dediny dovedie. Richtár mu vráti jeho skutočné meno, získa česť, úctu

a rešpekt od dedinčanov. Šimon je porazený, trpí, pôsobí ako naivné dieťa. Drak si však svoje víťazstvo nijako nevychutnáva, a to aj napriek podpálenému domu. So stádom si doviedol aj mladú ženu, čo ponižuje Šimona ešte viac. Dobroslav Chrobák nám ukázal ľudskú osobnosť, pokoj rozvahu a dobré srdce, ktoré nenašlo pochopenie v dave ľudí len pre svoju inakosť.

Ďalším dielom naturizmu je novela Františka Švantnera Malka. Hlavnou postavou príbehu je valach žijúci na salaši v samote prírody. Je zaľúbený do Malky, mladého dievčaťa, ktoré pracuje v dedinskej krčme. Priamy rozprávač vykresľuje valachove myšlienky a pocity bohatým švantnerovským jazykom. Valach požiada Malku o ruku, tá však neodpovie hneď, lebo sa chce poradiť s bratom. Malkin brat je Šajban. Ten zabil krčmárkinho manžela a teraz sa ukrýva v lese. To je však Malkino tajomstvo. Šajban chce odísť aj s Malkou, o čom sa však dozvie valach, ktorý od zlosti udá Šajbana v presvedčení, že je to Malkin milý. Až neskôr zistí, že Šajban je Malkin brat. Chce napraviť svoju chybu. Aj keď sa Šajbanovi podarí ujsť a zachrániť sa pred uväznením, Malku nájde valach na salaši mŕtvu. Valach veľmi trpí a viní sa za jej smrť, ale už je neskoro.

Švantnerova próza je typická bohatým jazykom, rád sa približuje k hrôzostrašnej balade smrťou niektorej z postáv, jeho diela sú niekedy až magické, príroda je často až postavou, čiže sujetotvorným činiteľom. Tento autor, tak ako aj tí skôr spomínaní, dali literatúre nový rozmer. Pozdvihli jej kvalitu, zušľachtili jej jazyk, nútili a aj nútia čitateľa uvažovať a podporujú jeho fantáziu a predstavivosť. Nie bez príčiny môžeme medzivojnové obdobie nazývať pestrým.

Martin Kukučín – Dom v stráni

Martin Kukučín, vlastným menom Matej Bencúr, patril k slovenským realistickým spisovateľom. Písal prózu aj drámu. Študoval medicínu v Prahe. Ako lekár pôsobil na ostrove Brač, v Argentíne a Chile.

Dom v stráni je román zachytávajúci dve rozdielne spoločenské vrstvy a existujúce predsudky medzi sedliakmi a statkármi. Tie sú Kukučínom vnímané ako ochrana pred životným sklamaním, je to nepísaný zákon, ktorým sa riadili všetky generácie. Autor využíva retrospektívne rozprávanie hlavne v prvej časti románu (minulosť Mateho, šory Anzuly...). V románe nachádzame pásma postáv aj pásmo rozprávača, nestranného pozorovateľa. Prevládajú monologické časti nad dialógmi a taktiež tu nachádzame aj vnútorné monológy postáv. Autor má komplexnejší pohľad na realitu, stretávame sa s dlhšími a detailnejšími opismi postáv a prostredia, na ktoré nie je v kratších literárnych žánroch čas, na rozdiel od románu. Dej románu Dom v stráni je rozvetvený. Zachytáva rozsiahlejšiu oblasť javov, udalostí a spoločenských vzťahov a zobrazuje dlhší časový úsek – jeden rok. Príbeh románu sa odohráva v prímorskom prostredí , v malom mestečku v Dalmácii a v priľahlých viniciach s težackými domami. Autor začal príbeh vo sviatočnom čase, počas jarmoku, procesií a tancovačiek, kedy je rodina spolu a rozvíjajú sa vzťahy medzi jej príslušníkmi. Taktiež aj názov románu Dom v stráni vyjadruje domov ako miesto, kde žije celá rodina, miesto, kde sa človek narodí, ale aj zomiera. Dom, ktorý je citovým hniezdom pre literárneho hrdinu, ale aj pre mnohých autorov.

Martin Kukučín v tomto románe opisuje lásku dvoch ľudí, nerovný vzťah medzi težačkou Katicou a statkárskym synom Nikom. Opisuje lásku, ktorá stroskotá. Katica je krásna težačka, ktorej sa odcudzí sedliacky stav, z ktorého sama pochádza. Láka ju „elegantná“ atmosféra zemianskej zábavy. V Nikovi tak videla naplnenie svojej túžby vymaniť sa zo sedliackej vrstvy. Otvára sa pred ňou svet majetných. No zo začiatku nevie či môže dôverovať vzťahu s Nikom. Je vnímavá a cíti, že Nikova láska k nej sa vytráca kvôli Dorici.

Niko je statkársky syn považovaný za dobru partiu, ale aj za záletníka. Je to človek, ktorý rád sníva. Rešpektuje sedliakov, má k nim až sentimentálny vzťah. Katicu si zamiloval od prvej chvíle, veril, že láska všetko prekoná. No keď sa jeho láska vytráca, ozýva sa v ňom silný hlas svedomia – trápi sa tým, ako ublížil Katici.

Sofokles - Antigona (Syntéza)

V 5. stor. p. n. l. možno pozorovať najväčší rozmach antickej tragédie. Jej hrdina sa veľakrát ocital v hraničných, kritických situáciách, často na konci diela zomiera, ale aj napriek tomu ostáva morálnym víťazom. Pôvod antickej drámy siaha k dionýzovským hrám, t. j. slávnostiam venovaným oslave boha Dionýza. Zbor, preoblečený za satyrov, tu prednášal piesne, tzv. dityramby. Dvanásť- až pätnásťčlenný chór plnil funkciu ideálneho diváka. Typická pre antiku je jednota miesta, deja a času. Herci vystupovali v kostýmoch a maskách, nosili topánky s vysokými podrážkami. Muži v tomto čase hrali aj ženské roly, hry boli prístupné širokej verejnosti.
Sofokles bol najväčší grécky dramatik žijúci v Aténach. Napísal 123 tragédií, z ktorých najznámejšie sú Antigona a Vládca Oidipus. Sofokles prestal písať trilógie a začal tvoriť celovečerné hry. Zaviedol tretieho herca, zväčšil chór, používal maľované kulisy a jeho postavy sú už zodpovedné za svoje činy, nespoliehajú sa iba na bohov.
Antigona je antická dramatická hra napísaná v roku 442 p. n. l. Kráľ Kreón vydá zákaz pochovať Polyneika, no jeho sestra Antigona vykoná rituály so všetkými poctami. Kreón je pohoršený, obviní Antigonu aj jej sestru Isménu a Antigona má byť uväznená v kamennej hrobke len s takým množstvom jedla, aby neumrela. Jej snúbenec, poslušný Kreónov syn Haimón, sa usiluje otcovi dohovoriť, no Kreón si nenechá poradiť. Panovník nenachádza útechu ani u veštca, ktorý vidí len zlé znamenia. Príbeh končí katastrofou: hlavné postavy umierajú a ostáva iba potrestaný Kreón, vladár, ktorý sa mýlil a príliš neskoro si uvedomil vlastné chyby.
Antigona, neoblomná odvážna hrdinka, neprijala svoj osud „hnusného plemena“, ale chcela ho zmeniť. Dodržiavala nepísané zákony, zdôrazňovala ich pred Kreónovými, „chcela sa zapáčiť tým v podsvetí“. Napriek tomu Antigona ľutuje život, ktorý má stratiť. Kreón bol prísny panovník, vlastenec, veril svojej veci, no tvrdohlavo odmietal rozumné názory a rady.
V divadelnej inscenácii sa objavili viaceré zvukové a vizuálne symboly, napríklad Kreónova hra na gitare počas Haimónovej reči, svedectvo Kreónovej neoblomnosti či symbol „peace“ na rúchu posla, ktorého čakal panovníkov hnev. Vojenský pochod medzi jednotlivými dejstvami znázorňoval Kreónovu prísnu vládu. Tvorcovia inscenácie použili aj moderné komické prvky, napríklad namiesto kamennej hrobky garážové dvere, avšak podarilo sa im zároveň zachovať sémantiku pôvodného diela. 

Použitá literatúra:
GREGOVÁ, I. - LAPITKA, M. 2011: Literatúra pre 3. a 4. ročník gymnázií a stredných odborných škôl. 1. vydanie. Bratislava : Príroda, 2011. ISBN 978-80-07-01894-5.
SOFOKLES: Antigona. (Preklad: Feldek, Ľ.) Tretie vydanie. Bratislava: Tatran, 1983. ISBN cs 61-479-83


Michal Souček III.E

Sofokles - Antigona (Syntéza)

Sofokles, výnimočný dramatický básnik a jeden z trojice tragédov antického Grécka, žil v 5. storočí pred Kristom (496 - 405 pred Kr.). Počas svojho dlhého života vraj napísal 80 hier, ktoré mali za úlohu aktivizovať myslenie Aténčanov. Sofokles svojimi dielami priniesol do drámy niekoľko inovácií. Medzi najdôležitejšie určite patrí nahradenie tragických trilógií celovečernými hrami, zavedenie tretieho herca na scénu, zväčšenie chóru na 15 členov, používanie maľovaných kulís... Človek je v nich zodpovedný za svoje činy a teda už viac nepodlieha vôli bohov. Hlavnou témou jeho hier je zrážka jednotlivca s osudom.

Na hru s názvom Vládca Oidipus, v ktorej sa hlavný predstaviteľ kráľovský syn Oidipus snaží bojovať so svojím osudom, no napokon ho svojimi rozhodnutiami do bodky napĺňa (zabitie otca, ženba s vlastnou matkou a následné splodenie "hnusného plemena"), nadväzuje tragická hra Antigona.

Hra sa začína oboznámením divákov s tragickou bitkou bratov Eteokla a Polyneika, vystrojením pohrebu so všetkými poctami pre Eteokla a Kreónovým zákazom vykonať pohrebný rituál nad telom Polyneika, ktorý napadol svojho brata a mesto. Antigona však oznamuje sestre Ismene, že aj napriek tomuto nariadeniu je odhodlaná uctiť si pamiatku svojho brata. Ismena ju odhovára, no Antigona, ktorej je cennejšie dodržiavať odveké nepísané zákony ako nezmyselné nariadenia panovníka, potajomky vykoná všetky obrady nad mŕtvolou brata. Za tento čin je predvedená pred Kreóna a odsúdená na pochovanie zaživa. Ani racionálne argumenty Kreónovho syna a zároveň Antigoninho snúbenca Haimóna nezmenia tento rozsudok. Do mesta prichádza slepý veštec Teiresias, ktorý, paradoxne, otvorí Kreónovi oči a on pochopí, že spravil chybu, ale na nápravu je už neskoro. Jeho žena Eurydika, syn Haimón aj Antigona spáchali samovraždu a on musí žiť s vedomím, že všetko je to vina jeho neuvážených rozhodnutí.

Vonkajšia kompozícia diela pozostáva z prológu, piatich dejstiev a epilógu. Na záver každého dejstva prichádza zbor, ktorý svojou piesňou komentuje udalosti na javisku alebo predpovedá ďalší vývoj hry. Zohráva teda úlohu ideálneho diváka. Sofokles v Antigone dodržiava 5-člennú vnútornú kompozíciu, pozostávajúcu z expozície, kolízie, krízy, peripetie a katastrofy, typickú pre antickú tragédiu. Taktiež zachováva tri antické jednoty - miesta, času a deja.

V celom diele môžeme vidieť konflikt medzi svetskými hodnotami (dodržiavanie zákonov, často nezmyselných, boj o moc, majetok atď.) a hodnotami s hlbším zmyslom, ktoré môžeme pomenovať duchovné hodnoty (dodržiavanie nepísaných zákonov, láska k príbuznému, česť a pod.). Spor medzi týmito hodnotami nachádzame v Kreónových nariadeniach, v konaní Antigony a následnej reakcii Kreóna, ale aj v Haimónovom proteste.

Hlavná ženská postava Antigona je síce predstaviteľkou "hnusného plemena" a podobne ako jej otec i brat v jednej osobe sa chce vyhnúť veštbe o zlom osude, no na rozdiel od kráľa Oidipa je v tomto konaní úspešnejšia. Jej život sa končí tragicky a predčasne, ale z môjho pohľadu ho žila tak, aby sa na nej nevyplnila táto kliatba. Bola totiž odvážna a neoblomná pri dodržiavaní nepísaných pravidiel. Aj napriek svojej odvahe si však ponechala ľudskosť, ktorú prejavuje pri odchode do hrobky, keď ľutuje mladý život, ktorý má stratiť.

Mali sme možnosť vidieť aj záznam divadelného predstavenia Národného divadla v Brne pod režisérskou taktovkou Martina Čičváka. Tento záznam bol spracovaný veľmi pekne, až natoľko, že som miestami nebol schopný vnímať dej predstavenia, pretože ma uchvátila práca s kamerou, osvetlenie javiska, ale aj praktické využitie malého počtu rekvizít a kulís. Hudba a zvukové efekty, ktoré boli použité, sa mi taktiež veľmi páčili, aj keď ku koncu diela mi začínalo prekážať prílišné opakovanie tej istej melódie vybrnkávanej na gitare. Chýbala mi tam však tá sľúbená aktualizácia diela do 21. storočia. Áno, herci používali ako kostýmy oblečenie, ktoré nebolo dostupné v antickom Grécku, ale ak by sme hercov navliekli do dobových kostýmov, neviem či by sme mohli hovoriť o nejakej aktualizácii. Celkový dojem z diela však mám pozitívny, pretože mnohokrát prekvapivé herecké výkony a technické spracovanie vynahradili ostatné nedostatky.

Použitá literatúra:

GREGOVÁ, I. - LAPITKA, M. 2011: Literatúra pre 3. a 4. ročník gymnázií a stredných odborných škôl. 1. vydanie. Bratislava : Príroda, 2011. ISBN 978-80-07-01894-5.

SOFOKLES: Antigona. (Preklad: Feldek, Ľ.) Tretie vydanie. Bratislava: Tatran, 1983. ISBN cs 61-479-83.

Marián Opiela III. E

Hugolín Gavlovič - Syntéza

11. novembra 1712 zažiarila nad Czarnym Dunajcom šťastná hviezda pre slovenskú literatúru. Hugolín Gavlovič, vlastným (laickým) menom Martin, sa zapísal do galérie majstrov pera viac ako dvadsiatimi dielami zväčša náboženského rázu. V 21. roku života počúvol volanie srdca a vstúpil do náboženského rádu františkánov, aby v odriekaní a modlitbách naplnil svoj život. Nezabudol na morálnu povinnosť vzdelanca odovzdať pokoleniam duchovné bohatstvo. Svoje myšlienky vzhľadom na príslušnosť k mocenskej organizácii, ktorej korene vyrastajú z mučeníctva spravodlivých, formuloval s pokorou ozajstného veriaceho. Uplatnením západoslovenského nárečia ako kultivovanej formy predspisovnej slovenčiny sprístupnil svoju tvorbu gramotnej časti slovenskej spoločnosti. Tieto písomné mravoučné diela ho mali zastúpiť v úlohe kazateľa, keďže pľúcna choroba mu odoprela možnosť viesť omše. Azda pre to, že neustále musel myslieť na smrť, k čomu nabádal aj v Škole kresťanskej s veršami svázanej, k čítaní a k spívaní i k rozjímaní sporádanej o čtyrech posledných vecách človeka, si zachoval primeraný, skôr učiteľský ako povýšenecký prístup. Priamo a s humorom, podopierajúc svoje tvrdenia o bibliu, vštepoval čitateľom v prvom rade lásku
k Bohu za jeho dobrodenia - čoho dôkazom a stručným zhrnutím je báseň Nevdečnosť za dobrodení, 
od tej zlosti vetšej neni (Hugolín Gavlovič : Valaská škola mravúv stodola, 1755) - ale i k rodičom a blížnym. Odrádzal od prchkosti, ľstivosti, viery v nepotvrdené chýry i dôvery voči ich šíriteľom. Zároveň kázal prostredníctvom kníh aj o potrebe poslušnosti voči duchovnej i svetskej vrchnosti (Hugolín Gavlovič: Valaská škola mravúv stodola, 1755, koncept Pripomínaní o trojnásobnej policii), striedmosti v jedle, pití, spánku i o spravodlivosti v konaní. Zaoberá sa teda aj sekulárnymi témami, ktoré s bohoslovím  (zdanlivo) nesúvisia. Jeho zameranie je všestranné, veľký dôraz kladie na zlepšovanie sa napríklad aj v súvislosti s učením : "Čítaj knižky ne len k naučení, ale i k tvému polepšení." 
(Hugolín Gavlovič : Valaská škola mravúv stodola, 1755, Nóta I., koncept 17..)

Valaská škola mravúv stodola (1755)

Pozostáva z 1298 didakticko-reflexívnych básní, ktoré autor nazýva koncepty. Každá má svoj názov, resp. nápadek, ktorý spĺňa funkciu motta, aforizmu, príslovia či sentencie, napr. : Boháč skúpý : velmi hlúpý, alebo Jak si škodíš bez rozumu, nevskládej to na Fortunu. Sú rozdelené do 21 častí, tzv. pastierskych nót, teda spevov. 

V odbornej literatúre sa neraz stretávame s výrokom, že Valaská škola mravúv stodola bola jediným dielom H. Gavloviča, ktoré vyšlo ešte za jeho života. Nedá sa s istotou potvrdiť, že je pravdivý, lebo
v úvodoch k ostatným dielam nie je doslovne uvedené, či v roku vzniku boli aj vydané. V úvode k Valaskej škole sám Gavlovič píše, že bola (doslovne citujem) :

„... zložená i napsaná na salaši osvíceného pána grófa Xaveriusa Konigseg..., kterúžtu školu nyní všem cnostným a svého titulu hodným bratom a sestrám III. rádu téhož velikého Patriarchy Svatého Otce Františka Serafinského k veselému i užitečnému čítavaní srdečne obetuje a vdečne vydáva Roku Pána 1755 dne 12. mesíce března."

Samotná Valaská škola mravúv stodola bola vytlačená až v rokoch 1830-1831.


Jakub Zibura, I.D

I. Štrpka/D. Ursíny – Príbeh (Syntéza II.)

Podľa Daniela Heviera najcivilnejší a najcivilizovanejší z trojice osamelých bežcov, famózny básnik, textár a esejista, Ivan Štrpka, napísal niečo medzi textom a básňou – verše, ktoré nesú názov Príbeh. Texty zhudobnil Dežo Ursiny, ktorý do svojej hudby vniesol prvky jazzu, funky aj bigbeatu. Svojím osobitým prevedením im dodal zvláštny významový odtieň. Jeden z mnohých, ktoré môžeme pozorovať v tomto viacvýznamovom albume. Texty a hudba tvoria neoddeliteľný celok, ktorý pozorného poslucháča umelecky nasýti po hudobnej aj literárnej stránke.

Mne osobne sa viac páčila literárna stránka. Nie preto, že nemám rada tento štýl hudby, ale bolo to spôsobené najmä špecifickým frázovaním, ktorým Ursiny ukázal, ako pochopil Štrpkove texty. Moje chápanie sa totiž značne odlišovalo od jeho chápania. Zároveň som sa pri počúvaní nestíhala a nedokázala stopercentne venovať umeleckým textom. Na Štrpkovi sa mi veľmi páči, že aj keď do svojich „básní“ (nielen) v Príbehu vnáša štipku nezrozumiteľnosti, v čitateľovi vyvoláva umelecký zážitok. Zároveň ma to prinútilo hlbšie sa nad jeho tvorbou zamyslieť. Každý text má niečo, čo ma oslovilo, verše, v ktorých som videla kúsok seba. Výnimočne sa mi páčil umelecký text Ktosi ešte bdie a štvorveršie:

Stoj pevne vo svojej iskre.

Si strom čo horí.

Si holý obraz, ktorý nemá

meno ani rám.

V týchto riadkoch môžeme nájsť aj motív ohňa, ktorý má výrazné zastúpenie v celom Príbehu. Medzi ďalšie zmyslovo konkrétne motívy patrí vietor (v texte Ktosi ešte bdie: Tupý studený vietor ťa udiera do tváre). Nešlo však len o samotné slovo vietor, ale aj pri iných motívoch, napr. pri snehu alebo daždi, som mala pocit, že vietor sa tam stále objavuje. Teraz už viem, že to bolo spôsobené Štrpkovou schopnosťou vedieť sa dokonale pohrať s vnímaním a so zmyslami človeka. Aj napriek tomu, že nepatril k senzualistom, jeho básne vnímame zrakom, čuchom, hmatom aj sluchom. V Sestre Bete, ktorá sa vlečie po rozpálených chodníkoch neskorého popoludnia, alebo keď vietor udiera do tváre, či keď cítiš vlhké nemé pery a nechávaš ich napospas nemým vlhkým hrám. Dôležité zastúpenie v týchto textoch má aj prázdna miska, ktorá má konkrétne aj abstraktné významy. Je ich mnoho a každý si nájde ten, ktorý mu je najbližší. Štrpka tiež výborne pracoval s časom –  pri fičiacom slimákovi alebo pri mladnúcom starcovi.

Zároveň tento osamelý bežec vyjadruje Príbehom etapy svojho života, nielen témami ale aj spôsobom, ktorým písal. Či už to boli krátke texty ako Heroín alebo dlhšia Samá voda a Sestra Beta. Zaujímavo je napísaný aj text o „šťastlivcovi“ Bingovi. 

Rozdiely v textoch spôsobovali aj voľný a viazaný verš. Voľný verš sa vyskytoval častejšie. Jeho rytmus sa výrazne odlišuje od rytmu verša viazaného. Opakujú sa celé verše, s menšími obmenami, napr. Malá mucha v uchu osla, Príbeh aj Stojatý tulák. 

Tento moderný spôsob písania veľmi obdivujem. Najmä geniálnu hru so slovom, trefne kladené rečnícke otázky a originálne básnické obrazy. Myslím si, že autor si tým získal mnohých priaznivcov.

Mám pocit, že z celého albumu srší neskutočná energia, ktorú v sebe skrývajú aj hrdinovia príbehov. Na prvý pohľad jednoduchí a obyčajní ľudia, ktorí len skutočnému čitateľovi odhalia svoju originalitu a výnimočnosť. Táto osobná lyrika ma veľmi oslovila, páčila sa mi prepojenosť textov v dôsledku výskytu podobných tém, názvov v iných textoch. Napr. v texte Kto to tam stojí sa spomína na druhom konci palice. Som veľmi rada, že som mala možnosť spoznať elitu spomedzi umelcov na Slovensku a neľutujem čas, ktorý som venovala tejto poézii a hudbe. Myslím si, že táto zohratá dvojica je inšpiráciou pre mnohých, nielen začínajúcich, autorov a hudobníkov.

Miroslava Pavlíková 3. A  

Ivan Štrpka/Dežo Ursiny – Príbeh (Syntéza I.)

Ivan Štrpka je slovenský básnik, textár a prozaik, ktorý v spolupráci s Dežom Ursinym vytvoril niekoľko štúdiových albumov. Medzi nimi aj Príbeh.
Texty, ktoré sa nachádzajú niekde medzi básňou a piesňovým textom, vytvárajú jeden príbeh, o čom svedčí aj názov albumu. Vyjadrujú životnú skúsenosť človeka a predstavujú isté časti jeho života. Texty sú navzájom prepojené, prirodzene plynú a za každým je ukrytý dej. Ich spoločnou črtou je mnohovýznamovosť. Umožňuje čitateľovi rozšíriť významové pole vďaka mnohým spôsobom interpretácie. Postavy pôsobia osamelo, avšak každá je niečím výnimočná. V Príbehu často kladú existenciálne otázky: Kto som? Odkiaľ idem a kam? Ich príbehy nás nútia uvažovať o vlastnom živote. V týchto textoch nachádzame opakujúce sa motívy, či už abstraktné otázky – čas, noc, príbeh ale aj konkrétne, napr. motív misky: 

Len chodím a pomaly zbieram
do prázdnej misky všetky tie rozličné
zdesené tváre, čo sa na okamih naklonia
nad jej tepaným okrajom.
(Balada o prázdnej miske)

Miska – jej prázdnota odzrkadľuje prázdnotu ľudí, ktorí sú úspešní, ale zároveň prázdni. To je dôvodom ich zdesenia.

 – motív palice – palica ako rybársky prút; výchovný prostriedok...

Dobre sa pozri, kto tam stojí
kto zatína zuby, kto kričí
kto je na druhom konci palice.
(Kto to tam stojí)

Ivan Štrpka nepatrí k senzualistom, ale aj napriek tomu v textoch nachádzame prvky, ktoré pôsobia na zmysly. Autor chcel docieliť, aby sme čítaný text vnímali viac ako len zrakom.

Zabil si deň, spálil si svoju iskru.
Všetko je čierne, tma sa na teba lepí –
krv noci tuhnúca zo všetkých strán.
Je neskoro. Tupý studený vietor
ťa udiera do tváre.
(Ktosi ešte bdie)

V textoch I. Štrpku sú rýmy a pravidelné verše skôr výnimkou ako pravidlom. Narúša rytmický impulz, napr. rôznym počtom slabík vo veršoch. To ovplyvňuje rýchlosť čítania a automaticky sa dôraz kladie na kratšie verše.
Využíva intonačnú polymorfnosť – verš sa dá intonovať rozličným spôsobom. V rámci voľného verša je dôležitý veršový presah, ktorý dokáže zmeniť význam verša na iný, aký sme očakávali.

Som háčik, ktorý
len tak loví
obraz, ktorého niet.
(Na druhom konci palice)

Ivan Štrpka takto v praxi uplatnil väčšinu z vlastností voľného verša. Ide o verš modernej poézie, ktorého náznaky sa objavili už v obdobé romantizmu   – prejavili sa narúšaním pravidelnosti. V 2. polovici 19. storočia ho vo svojej tvorbe často využíval Walt Whitman...

 O hudobné stvárnenie Príbehu sa postaral Dežo Ursiny, ktorý mal schopnosť zaujímavo frázovať a adekvátne vybrať štýl hudby, ktorá umocní náladu celého textu. Ursinyho interpretácia je dôkazom toho, že dokázal chápať Štrpkove texty a stotožniť sa s nimi.

Tieto texty sú na prvý pohľad nezrozumiteľné, avšak, ak sa pozorne začítate, budú stále jasnejšie a zaujímavejšie.