Dušan Dušek: Kufor na sny (Syntéza V.)

„A potom som raz pod stromčekom našiel knižku, ktorú si rodičia kúpili pre seba – 49 poviedok od Ernesta Hemingwaya. Nič také som dovtedy nečítal. Vyzeralo to jednoducho, ale bolo to hutné, obsažné, zachytené presným jazykom. A napísané zdanlivo tak ľahko, že sa mi zdalo: toto dokážem aj ja. Tak som to skúsil.“ Tieto slová vytrhnuté z kontextu interview pre týždenník SME patria básnikovi, prozaikovi a scenáristovi, mužovi s úsmevom i zadumanou tvárou, človeku, ktorému sa každodennosť javí ako zázračnosť, Dušanovi Dušekovi.
    

Dušan Dušek je súčasný autor, ktorého zaraďujeme do druhej generácie Mladej tvorby. Už od mladosti sa teda pohyboval medzi talentovanými autormi ako je Dušan Mitana, či Peter Repka. Zdieľal s nimi svoje názory a čerpal námety. Poprípade sníval na koženom gauči. Dušekova tvorba bola takisto výrazne ovplyvnená autormi svetového významu, ktorých typické charakterové črty a pohľady na svet boli blízke aj jemu. So Salingerom ho spájala nekonformnosť voči normám vtedajšej spoločnosti a všetkému predpísanému. Joyce mu bol vzorom práve pre štýl písania. Hľadať slová v slede myšlienok, náhodne, ale s cieľom zachytiť to, čo ešte nestihlo byť vypovedané, ale malo by byť, je majstrovstvom tak ako Joyca, tak i Dušeka. Táto technika rozprávačského umenia sa nazýva „prúd vedomia“. Umožňuje autorovi prózy zabudnúť na viac či menej striktnú líniu deja. Roztrhať panoramatický pohľad na vec v milión farebných sklíčok. A to je to, čím Dušek dokáže zaujať. Osobitou perspektívou a pohľadom cez sklíčka rôznych tvarov a farieb. Napätie, akcia a gradácia, ktoré v nesujetovej próze chýbajú sú nahradené špecifickým dušekovským prevedením, v ktorom skôr pozoruje než interpretuje, a vystihuje, no neopisuje. Neurčuje zaradenie hlavného a vedľajšieho motívu, všíma si naoko nepodstatné drobnosti, ľudí a životné okamihy, vďaka ktorým dej stráca na dôležitosti. Namiesto neho necháva rozprávať mágiu situácie a odmieta opisný realizmus. Dušekovu tvorbu v istej miere ovplyvnilo i prostredie, v ktorom vyrastal. Na svet mal dovolené pozerať sa len cez knihy a vnímať ho tak, podobne ako Borge, keďže režim všetko ostatné zakazoval.
    

Tvorba Dušana Dušeka oplýva pestrosťou. Otvoril okná a dvere a svoj pohľad nasmeroval do všetkých kútov, a obsiahol tak široké spektrum tém. V zbierke poviedok kratšieho rozsahu – miniatúr s názvom Kufor na sny sa pokúsil obsiahnuť celý život i všetko to, čo sa bežne deje navôkol. Mnohí by povedali, že do nich ukryl vesmír samotný. Tak ako sa dá v kufri nájsť topánka, ale aj noviny spred desiatich rokov, či obrúsok s odtlačkom rúžu a pozvánka na ples, natoľko heterogénny je Dušekov Kufor. Kufor symbolizuje nekončiacu sa cestu za cieľmi a takisto to, že občas aj nám ujdú vlaky a my ostaneme stáť s kufrom na stanici. Príznačnosť tohto názvu teda prezrádza metaforickú povahu poviedok a naladí čitateľov na tú správnu frekvenciu.
    

Rôznorodosť tém by sa dala nahrubo otesať do štyroch základných okruhov. V prvom rade Dušek spomína na detstvo – na časy, z ktorých podľa jeho vlastných slov prirýchlo odletel. Na priateľov a rodinu, a samozrejme, na jeho lásky.  Inde zas necháva priestor fantázii. Pohráva sa s časom ako v poviedke Rýchlik, vytvára aj vesmírnu loď a svet v budúcnosti v poviedke Sci-fi, no stvárnenie fikcie môžeme pozorovať takmer v každej jeho poviedke. Čiastočnú výnimku nesú realistické príbehy, ktoré už napohľad obsahujú hlbšiu pointu s cieľom otvoriť ohnisko problematiky využitím práve aj psychologického obsahu daných poviedok. Príkladom sú poviedky Vianoce, či Predĺženie. V neposlednom rade Dušek využíva ako výrazový prostriedok každodenné maličkosti a detaily. Jednoduchosťou poukazuje práve na jedinečnosť každého momentu nášho života.
    

Zdroj autorových myšlienok nekončí  pri jeho vlastných spomienkach. Napriek tomu využíva písanie v prvej osobe, čo nevyvracia, no ani nepotvrdzuje jeho stotožnenie sa s obsahom týchto príbehov. Naopak, spolu so špecifickou autorovou optikov na dané témy umožňuje čitateľovi vytvoriť si priestor na vlastný vnútorný monológ a zároveň vyvolať dojem skutočnosti rozprávania, a urobiť ho viac plynulejším a prirodzenejším. Osobitné postavenie v Kufri na sny má zobrazenie prirodzenej intimity človeka ako zmyselnej a hravej erotiky. Tento motív autor využil vo viacerých poviedkach s cieľom upútať. Či už viac dômyselne, ako prvok vyvolávajúci kontrast s vtedajším režimom, alebo naopak jednoducho, a celkom prirodzene – erotikou ako takou. Môžeme si len domýšľať...
     

Dušan Dušek to skúsil. Pokúsil sa v čriepkoch uvidieť celý vesmír a dal to na papier. Vzal si na plecia ťažkú úlohu, no nemyslím, že by sa niekto zo súčasnej tvorby hodil na túto „prácu“ viac. Avšak z prečítaného usudzujem, že vypovedať všetko a zároveň zachovať hĺbku myšlienky bolo občas i preňho tvrdým orieškom. Preto zmysel kadektorej poviedky zostane pre bežného čitateľa skrytý, a môže dokonca vyvolať pocit znudenia. Naopak, sila niektorých myšlienok zanechala svoju stopu až doteraz, napríklad aj vo mne.

„Šťastím a slobodou umenia je, že sa nemusí páčiť všetkým.“ (Dušan Dušek)

Citácie:

Interview pre sme.sk: Dušan Dušek: Dobrý rozhovor je ako dobrá poviedka, zverejnené

nedeľa 11. 1. 2009 10:00 (Marián Jaslovský). Dostupné na: http://kultura.sme.sk/c/4256406/dusan-dusek-dobry-rozhovor-je-ako-dobra-poviedka.html

William Shakespeare – Hamlet

,,Nebyl jen pro svou dobu, byl pro všechen čas!” Takto sa vyjadril na adresu jedného z najznámejších dramatikov a básnikov Ben Johnson. William Shakespeare sa narodil v anglickom meste Stratford upon Avon v tom istom roku (1564) ako dramatik Christopher Marlowe. Keďže Shakespeare nemal urodzený pôvod ani vyššie vzdelanie, niektorí literárni vedci tvrdia, že práve Marlowe napísal Shakespearove hry. Shakespeare aj podielnikom divadelných scén The Globe, neskôr The Blackfriars. Jedným z jeho najzaujímavejších diel je alžbetínska dráma Hamlet. Inšpiráciou pri písaní tejto tragédie mu bola smrť jeho otca, politická situácia v Londýne (sprisahanie lorda Essexa), dánske kroniky z 11. – 12. stor., staršia hra Ur-Hamlet a antická literatúra. Očakávalo sa, že Shakespeare bude písať podľa antického vzoru, no on jednotu miesta, deja a času nezachoval, za čo bol aj kritizovaný.

Zdeněk Stříbrný charakterizoval Hamleta ako krásnu a presmutnú postavu. Postava dánskeho princa je nadčasová, pretože ho autor zobrazil ako svojho súčasníka. Je to renesančný intelektuál a veľmi inteligentný človek, čo sa prejavuje aj v tom, že vidí viac krokov dopredu, dokáže predstierať šialenstvo a byť ironický až sarkastický. Už na prvý pohľad sa od všetkých líši tým, že stále chodí oblečený v čiernom. Vo vnútri trpí kvôli smrti svojho otca, náhlej svadbe jeho matky so strýkom Claudiom a kvôli žene, ktorú miluje, Ofélii. Keď mu duch jeho otca povie, že ho zavraždil Claudius, nechce sa pomstiť hneď, ale najprv hľadá dôkazy o Claudiovej vine. Je to váhavý princ, premýšľa o tom, či má zmysel pomstiť sa. Je vzdelaný, a preto si kladie tisícoraké otázky. Jeho váhavosť si vyžaduje aj samotný žáner tragédie.

Tragédia Hamlet má veľa filmových spracovaní, ktoré sa viac či menej odlišujú od dramatického textu. Režisérom jedného z nich z roku 1996 je Kenneth Branagh, ktorý stvárnil aj hlavnú postavu – princa Hamleta. Oféliu si zahrala herečka Kate Winslet a kráľa Claudia herec Derek Jacobi. Herci film doplnili gestami a mimikou, ktoré v dramatickom texte nemôžeme vidieť a film je tiež doplnený hudbou.

Najvýraznejším rozdielom medzi knihou a týmto filmom je obdobie, v ktorom sa príbeh odohráva. V knihe sa dej odohráva v stredoveku. Hrad Elsinor je záludne šerosvitný, je to tajomné miesto, kde sa za závesom môžu ukrývať špehovia, kde sa odohráva vražda... Naopak, vo filme vidíme vysvietený zámok z prelomu 18. a 19. stor. s mramorovou podlahou a nablýskanými zrkadlami, steny ovešané obrazmi, drahé svietniky... To všetko má diváka zmiasť a núti ho hľadať zlo, ktoré je skryté za maskou sympatického výzoru. Dialógy hry sa pritom nemenia.

Iné obdobie sa odráža nielen na vzhľade Elsinoru, ale aj v ďalších veciach, napr. dobových kostýmoch a nových vynálezoch. Guildenstern a Rosencrantz prichádzajú navštíviť Hamleta na vlaku, pomätená Ofélia má na sebe zvieraciu kazajku. Vyskytujú sa tam aj príslušníci iných národnosti, napr. na svadbe sa objavujú Číňanky, strážca zámku, Fortinbrasov posol, či Gertrúdina slúžka sú černosi.

Vo filme sa vyskytujú aj prestrihy na minulosť, ktoré sú v knihe iba popísané alebo sa tam nevyskytujú vôbec, napr. spomienky Hamleta na šaša Yoricka alebo milenecký vzťah Hamleta a Ofélie. V tomto spracovaní nájdeme aj mnoho iných rozdielov, napr. pri odpočúvaní rozhovoru Hamleta a Ofélie sa Claudius s Polóniom skrývajú za zrkadlom a nie za závesom. Keď do siene vstúpi Ofélia, princ sa k nej správa násilnícky, v knihe to však nemôžeme vidieť. V tejto tragédii pozorujeme aj zaujímavý prvok – divadlo v divadle. Počas tejto scény Hamlet neostáva sedieť pri Ofélii, ale sám vstupuje do hry a komentuje konanie postáv. Keď matke vyčíta svadbu s Claudiom, pričom porovnáva svojho otca a strýka, neukazuje jej podobizne bratov na stene, ale drží medailóny s ich podobizňami v rukách.  Po smrti kráľovnej, Laerta, Claudia a napokon aj samotného Hamleta Fortinbras vtrhne do zámku so svojou armádou a je korunovaný. Keď vydá rozkazy, aby Hamleta odniesli ako vojaka, kniha sa končí. No vo filme nasleduje krátky pohľad na Hamleta ležiaceho v truhle a v poslednej scéne vojaci zhodili sochu Hamletovho otca, ktorá stála pred Elsinorom.

Dušan Dušek: Kufor na sny (Syntéza IV.)

Už z názvu zbierky poviedok môžeme vytušiť, že Dušan Dušek sa rád hrá. Svojich 33 poviedok schoval za tento metaforický názov, ktorý si čitateľ môže interpretovať až po ich prečítaní. Podobne ako v cestovnom kufri nachádzame veci na rôzne použitie, takisto aj v zbierke Kufor na sny nachádzame poviedky všetkého druhu na rôzne situácie v živote. Spojenie slov „kufor“ a „sen“ môže taktiež evokovať nostalgiu za niečím, čo sa už stalo minulosťou. Aj sám autor sa vyjadril, že píše preto, lebo mu je smutno. Z jeho poviedok dedukujeme, že mu je smutno za detstvom a obdobím mladosti, za priateľmi, za rodinným životom ale aj jeho láskami.

Aj napriek tomu, že Dušan Dušek píše svoje poviedky v 1. osobe jednotného čísla, nemusí to hneď znamenať, že píše iba akési autobiografické diela. Požičiava si príbehy iných ľudí, avšak napíše ich svojim vlastným štýlom. To, že využíva 1. osobu mu umožňuje v čitateľovi vyvolať dojem: „Mne sa to stalo.“ Okrem toho, že takto je poviedka autentickejšia, spontánnejšia, prirodzenejšia, dej je hovorovejší a plynulejší, vzniká priestor pre vnútorný monológ a zobrazovanie súkromia až intimity.

Poviedky sú krátke, nenadväzujú na seba, preto tam nie je priestor pre vyplnenie napäťového oblúka. Do centra diania sa tak namiesto postavy a deja dostáva jazyk, ktorým je dielo písané. Preto si pri čítaní Dušekovej prózy nekladieme otázku: „Čo sa v poviedke odohráva?“, ale: „Ako to autor opisuje?“ Rôznorodosť zbierky spôsobuje rozloženie celku na fragmenty, čriepky. Uplatňuje sa synekdochický princíp (časť sa zamieňa za celok). Autor občas píše bez akcie, sujetová línia je tým oslabená a preto tento spôsob písania dostal pomenovanie nesujetová próza. Dušan Dušek patrí do druhej vlny Mladej tvorby, teda do generácie, ktorá už len nadviazala na starších autorov. Tento spôsob písania teda nebol nový a neprekvapil literárnych kritikov ani čitateľskú verejnosť.

Autor sa priznáva, že medzi jeho srdcovky patria autori Joyce, Salinger, Borges, Cortazár a Hemingway. V jeho poviedkach cítime, že sa nechal inšpirovať tými najlepšími vlastnosťami týchto svetoznámych autorov a tak vniesol do svojich príbehov moderné prvky.

Pozorný čitateľ po prečítaní zbierky Kufor na sny začne uvažovať, čo spája tieto rôznorodé poviedky. Po chvíľke premýšľania zistí, že to, čo spája tieto čriepky do mozaiky je práve subjekt autora, jeho originálny náhľad na bežné situácie, fantázia a humor. Istým spoločným znakom, ktorý nájdeme takmer vo všetkých poviedkach je schopnosť autora nachádzať zázračnosť, niečo výnimočné v každodenných situáciách.

Dušan Dušek experimentoval s jazykom, ktorým písal svoje poviedky a zaujímavosti určite nájdeme v poviedkach:

• Opis dňa 5.XI.85 – krátke vety, až jednočlenné

• 1. MÁJ 1977 – len 4 vety, z toho 3 kratšie ako 10 slov

• Vianoce – jednotlivé myšlienky oddeľuje bodkočiarkou

• Vlnenie vody (cestopisné poznámky) – krátke vety a skratky

• Alfabet D.D. (literatúra faktu) – krátke príbehy o slovách začínajúcich na D

• Poklad v nohaviciach – dlhé súvetia

• Bradavice – ten istý list napísaný 3x

• Taktika – asociácie, myšlienky písané cez čiarku (prúd vedomia)

• Román na pokračovanie – vety začínajúce spojkou „a“, časté používanie dvojbodky

Marián Opiela III.E

ALEXANDER SERGEJEVIČ PUŠKIN – KAPITÁNOVA DCÉRA

Syntéza

Alexander Sergejevič Puškin, perla ruského romantizmu, pochádzal zo starého bojarského rodu. Narodil sa v čase nevoľníctva. Ovplyvnený myšlienkami francúzskeho liberalizmu akiste považoval Rusko za tmavý kút, na ktorom spočíva tieň stredoveku. Mimoriadny talent, ktorým bezpochyby disponoval, uplatnil aj na skrytú propagáciu osvietenských názorov. Jeho reformátorské zmýšľanie sa prejavilo i v tej pasáži Kapitánovej dcéry, kde sa kapitán Belogorskej pevnosti Mironov chystá uplatniť útrpné právo na vypočúvanom väzňovi bez jazyka.

Mučenie bolo za starých čias v súdnej praxi také zakorenené, že blahodarné nariadenie, ktoré ho zrušilo, dlho zostalo celkom neúčinné. Panoval názor, že je nevyhnutné vlastné priznanie previnilca, aby bol celkom usvedčený – myšlienka nielen nepodložená, ale aj odporujúca zdravému právnickému rozumu: lebo ak sa zapieranie obžalovaného neprijíma ako dôkaz neviny, jeho priznanie tým menej môže byť dôkazom jeho viny.

PUŠKIN, A. S.: Kapitánova dcéra. 1836, vydanie z roku 1987, s. 48.

Na strane 49 rozprávač – či Puškin prostredníctvom rozprávača – prejavuje osobnú vďačnosť za to, že sa dožil vlády cára Alexandra, slovami:

Keď si spomeniem, že sa to stalo za mojej pamäti a že som sa teraz dožil umierneného panovania cára Alexandra, musím naozaj obdivovať rýchle úspechy osvety, ako aj rozšírenie zásad humánnosti. Mladý čitateľ! Ak sa ti dostanú do rúk moje zápisky, pamätaj, že najlepšie a najtrvácnejšie zmeny sú tie, čo pochádzajú zo zlepšenia mravov bez akýchkoľvek násilných otrasov.

Vláda Alexandrovho nástupcu Mikuláša I. Puškinovi priniesla pobyt v Moskve podmienený policajným dozorom a prácu cárovho osobného cenzora. Podozrenie z protištátnej činnosti viedlo Mikuláša I. tiež k zaradeniu jeho tvorby medzi cenzurovanú literatúru. Zakázal Puškinovu stať O ľudovej výchove i Borisa Godunova. Sto rokov po Puškinovej tragickej smrti sovietski autori – napríklad poetka Marina Cvetajevová – oceňovali u Puškina, že stvárnil Pugačova ako čestného a smelého bojovníka za práva ľudu. Možno práve to bolo jedným z dôvodov, prečo sa aj počas socializmu tešilo dielo prívrženca konštitučnej monarchie veľkej obľube.

Do deja Kapitánovej dcéry vstupujeme v čase, keď jeho priamy rozprávač – Peter Andrejič Griňov – ešte lozí po holubníkoch a zo zemepisných máp vyhotovuje šarkany. V šestnástom roku sa za ním navždy zatvára brána do raja detstva. Náhly zvrat – vyhnanstvo v zapadákove orenburskej gubernie namiesto bezstarostných liet v petrohradskej škole pre kadetov – predznamenáva charakter jeho budúcich dobrodružstiev. Pod dozorom oddaného nevoľníka Saveľjiča opúšťa vidiecke sídlo rodičov – prísneho odchovanca armády Andreja Petroviča a milujúcej Avdoťje Vasilievny. Oboch mu čiastočne nahrádza Saveľjič, ktorý sa schopne,

hoci občas až priveľmi horlivo, ujíma úlohy pestúna. Po Griňovovom líci steká slza...

Panský synáčik si predčasne vyskúša Saveľjičovu rolu, no zodpovednosť ho akosi omína. Vrásky na Saveľjičovom čele sa ešte prehĺbia. Ani tvrdá príučka neschladí mládencovi hlavu. Odmietne riadiť sa skúsenosťou kočiša. Vo chvíli, keď ho príroda usvedčí z omylu, pripúšťa svoju chybu. Vtedy prichádza na scénu záchranca, budúci cár – Jemeľka Pugačov. Griňova prekvapí čujnosť jeho zmyslov. Nezostáva nevďačný. Netuší, že zajačí kožuštek a pohárik vodky ho raz vykúpia pred smrťou. Zmätený, sklamaný a roztrpčený sa oddáva spánku v izbietke Belogorskej pevnosti. „Vysoká profesionalita posádky“ umocňuje jeho zúfalstvo. Zoznamuje sa s veliteľovou rodinou – staručkým kapitánom Mironovom, statočnou Vasilisou Jegorovnou, ich dcérou, nesmelou, ustráchanou Máriou Ivanovnou, ktorú obostiera pavučinka hlúposti a naivity, i Švabrinom – prchkým trestancom s čiernou dušou. V prostej spoločnosti je inteligentný Švabrin Griňovovou jedinou útechou. Neskôr Griňovovo srdce zahorí láskou k Máši. Stáva sa jablkom sváru. Vzájomná rivalita ich sprevádza až do posledného stretnutia...

Od začiatku ma Kapitánova dcéra upútala ľahkosťou a sviežim humorom. Dej sa odvíja pred čitateľom ako horská cesta v srdci peruánskych Ánd, kde kvalita autorovho prejavu je mostom klenúcim sa nad priepasťou. Puškin vytvaroval postavu Pugačova z prameňov, ktoré nepriali porazenému, no dal jej viac príťažlivosti ako Zurinovi, dôstojníkovi cárskej armády, ktorý nehanebne ošklbal neskúseného holobriadka. Za vari najsilnejší moment považujem pieseň o šibenici, spievanú ľuďmi na ňu odsúdenými (Kapitánova dcéra, vydanie z roku 1987, s. 63). Pohárik vodky a zajačí kožuštek v čase, keď jediným životom, o ktorom rozhodoval, bol jeho vlastný, si Pugačov vážil viac ako podlízavosť svojich prívržencov. Nezabudol na to ani na popravisku.

Jozef Gregor Tajovský: Statky-zmätky

Názov realistickej činohry J. G. Tajovského Statky-zmätky presne vystihuje tému celého diela – manželstvo za prísľub majetku. Život dedinského ľudu na prelome storočí (19./20.) je zobrazený veľmi autenticky a dojem dokumentárnej hodnovernosti mu dodávajú: írečitý jazyk (stredoslovenské nárečie/dialekt), expresívne slová a frazeologizmy, ktoré sú typické pre Tajovského tvorbu. Autor opisuje neresti dedinčanov, ba ich až zveličuje, za čo bol označovaný ako „tupiteľ národa“. Alkoholizmus, lakomstvo, mamonárstvo a pretvárka sú hlavnými vlastnosťami postáv. 

Bezdetný pár Palčíkovcov sa rozhodne dať dokopy Zuzku a Ďurka. So slovami „krv nie je voda“ spoja úplne rozličné charaktery. Odvolávajú sa na rodinné väzby a mladým sľúbia, že na nich prepíšu majetok. Manželstvo nevychádza, pretože Ďurko „chodí za inou“, nevenuje sa svojej žene a celé je postavené na mamonárstve. Zuzka je tehotná, ale dieťa sa rozhodne vychovávať sama. Pre danú dobu je to nepríznačné, čo vystihuje aj výrok Zuzkinej mamy: „S planým mužom zle, bez neho ešte horšie“. Ďurko sa rozíde aj s druhou ženou a Palčíkovci preto odstupujú od dohody o prepise majetku.

V diele sú zmiešané prvky komédie a tragédie, nachádza sa v ňom veľa komických situácií, ktoré odľahčujú vážnu tému. 

Ema Kalenská II. B

J. D. Salinger – Kto chytá v žite

Jerome David Salinger sa narodil 1. 1. 1919 v New Yorku. Bol americkým prozaikom a jeho najvýznamnejším dielom sa stal román Kto chytá v žite. Okrem toho napísal ďalšie väčšie diela, medzi nimi aj Deväť poviedok. Hlavným motívom jeho diel sú problémy dospievania, dosah vojny alebo iných traumatických udalostí na psychiku mladých mužov. Salinger bol známy aj pre svoju samotársku povahu, od r. 1974 nenapísal žiaden rozhovor, neobjavoval sa na verejnosti a od r. 1965 nepublikoval žiadne dielo.

Dielo Kto chytá v žite je psychologický román, označovaný aj ako pastiš, t. j. odkaz na výchovný román (výchovné romány zobrazujú zvyčajne príbeh chlapca od raného detstva po vstup do sveta dospelých). Román má priameho rozprávača, ktorý ako sedemnásťročný v liečebnom ústave, kde sa liečil z psychických problémov, rozpráva príbeh o sebe zasadený do času, keď ho vylúčili z preztížnej strednej školy. Hrdinom románu je šestnásťročný rebelujúci adolescent Holden Caulfield.

Príbeh sa nezačína opisným úvodom, pretože rozprávač považoval úvody klasických próz za kraviny, a tak sa hneď dostávame priamo do deja. Holden nemá ukážkový sloh, ani jazyk. Používa vulgarizmy, slangové slová, nemá dokonalý štýl. Autor príbehu poukazuje na naivitu ľudí, ľudskú hlúposť, ignoranciu či povrchnosť. Holden si počas príbehu vymýšľa, pretože chce do svojho sveta doplniť to, čo mu chýba. Niekedy vyjadruje dešpekt, opovrhnutie, zúfalstvo, inokedy nedostatok dôvery či plachosť. Ľuďom nehovorí vždy pravdu, ale to, čo chcú naozaj počuť. No napriek tomu by sme ho nemali vnímať ako klamára, pretože pravdivo rozpráva príbeh o sebe a poukazuje na to, akí ľudia v skutočnosti sú. Holden je hypersenzitívny mladý človek, ktorý veľmi citlivo prežíva všetky svoje zážitky. Je vyplašený, neistý, v románe predstavuje psychologickú stránku dospievania človeka.

Holden nebol úplne ako jeho rovesníci, chcel byť iný. Aj keď patril medzi chlapcov z normálnej a dobre zabezpečenej rodiny, často vyzeral ako cvok, čo sám o sebe tiež tvrdil. Jeho postava bola primeraná študentovi, vysoká a štíhla. Prameň šedivých vlasov na hlave mu zakrývala jeho obľúbená červená poľovnícka čiapka, ktorú rád nosil so šiltom vzadu. Jeho spolužiaci vyzerali podľa neho ako ignoranti, necitliví a obmedzení ľudia, čo ho najviac dráždilo, no aj tak si medzi nimi našiel zopár kamarátov. Jeho spolubývajúci  Stradlater mal silnú atletickú postavu a vždy vyzeral pekne upravený. No zvnútra bol špinavý. Povrchnosť, samoľúbosť a časté využívanie ľudí boli jeho silné stránky. V diele predstavuje istú falošnú vyspelosť, pretože vo vnútri ešte stále nedozrel. Ďalšou dôležitou postavou v príbehu je Holdenov nikdy neupravený spolužiak Ackley, ktorého vykreslenie poukazuje na fyziologický rast človeka. V príbehu sa ukazuje aj fyziologická stránka starnutia, ktorá je zobrazená na Holdenovom učiteľovi Spencerovi. Nedokáže Holdena osloviť, no má ho rád. Holden ho preto rešpektuje a akceptuje. Antolini je druhým učiteľom v príbehu, ktorý usmerňuje Holdena na ceste do života. Radí mu, aby dospel, vyrástol z detstva.

Holden mal dvoch bratov a mladšiu sestru. Jeho mladší brat Alley, jeden z mála ľudí, ktorých mal naozaj rád, zomrel. Spolu s Holdenovým spolužiakom, ktorý zo zúfalstva vyskočil z okna internátu, predstavuje smrť nevinných. Staršieho brata D. B. vykresľuje ako prostitúta, pretože je naozaj dobrým spisovateľom, no nepíše pre potešenie, ale predáva sa. Z celej svojej rodiny mal Holden najradšej sestru Phoebe. Znamenala preňho naozaj veľa. V jeho živote neexistoval človek, ktorého by mal tak rád a ktorého by uznával. Bola to jedine Phoebe. Aj ona mala Holdena veľmi rada, obdivovala ho. Dokonca s ním chcela odísť preč na opustené miesto, ďaleko od svojej rodiny, a už sa nevrátiť. Na svoj vek bola veľmi múdra a v príbehu predstavuje akési stelesnenie dieťaťa.

V diele má hrdnina realistický pohľad na spoločnosť, snaží sa odhaliť pravdu. To, čo je za vecami. Svoje rodné mesto New York považuje za centrum farizejstava a pokrytectva. Autor sa snaží poukázať na to, aby sa ľudia pozerali na svet aj z iného uhla pohľadu. Možno kritickejšieho ako doteraz. Úplnú dospelosť môže človek získať len tým, že sa zmieri so svetom.

Holden nemal v živote jasné ciele. Bol vyplašený a mal veľa bláznivých nápadov, z ktorých sa väčšina nedala uskutočniť. Jediné, čím by v živote chcel byť, bol chytač v žite. Chytač detí, ktoré nevedia ísť správnym smerom a ktoré nesmú spadnúť hlboko, ak niekde v živote zakopnú.

Tento román sa mi, na rozdiel od iných románov z povinného čítania, páčil. Možno preto, že príbeh nebol tradične ukotvený v slovenskej dedine a neopisoval jej život, ale bol situovaný do študentských čias. A možno nie. Možno ma viac zaujalo niečo iné, ale myslím si, že autor tým, že si vybral tému správanie a problémy dospievajúceho človeka, si získal pozornosť mnohých generácií mladých ľudí.

Kto chytá v žite (The Catcher in the Rye) – J. D. Salinger

Jerome David Salinger sa stal slávnym tým, že sa nechcel stať slávnym. Nechcel byť hviezdou a nerád poskytoval rozhovory. Odmietal marketing. Jeho ideálna knižka by na sebe nemala mať žiadne reklamy, anotácie ani obrázky a názov diela by bol dôležitejší ako meno autora. Nemal rád Hollywood a vôbec celý americký filmový priemysel (podľa neho poskytoval lživý obraz o živote), ani formálne vzdelávanie, ktoré zažil na vlastnej koži (považoval ho za povrchné). To všetko sa prejavilo v jeho tvorbe.

Už po prvej vete knihy Kto chytá v žite je zrejmé, že toto dielo bude zaujímavé svojou odlišnosťou. Autor sa vyhol „nudným“ opisom, ktoré používal napr. Charles Dickens (rozprávač ich priamo spomenul), ale aj mnohí ďalší. Vrhol nás rovno do diania a tým si získal mnohých mladých ľudí. No nebolo to iba úvodom, Holden Caulfield vedel zaujať počas celého čítania. Svojou rečou sa približoval „obyčajným“ ľuďom. Nebola dokonalá, práve naopak – používal nespisovné slová, slang, vulgarizmy, výplnkové slová, často sa opakoval – prosto jeho reč mala všetky predpoklady na to, aby vám za ňu dali v škole päťku. A Holden päťky aj často dostával, aj keď práve písanie esejí mu išlo. Salinger vkladal do diel autobiografické prvky. Jedným z nich bola aj zmena školy. Preto sa Holdenov príbeh začína tým, že ho vyhodili z ďalšej prestížnej školy. Nejako ho to nemrzelo a keďže bol z pomerne dobre zabezpečenej rodiny (podobne ako autor), neponáhľal sa domov a taxíkmi sa vozil po New Yorku, kde neraz navštívil miestny bar či hotel.

Po prečítaní tohto diela, by ste si azda mohli pomyslieť, že Holden je klamár (dokonca to o sebe sám tvrdí). S tým by som nesúhlasil, aj keď uznávam, že si veľa vymýšľal. Vymýšľal si napríklad preto, lebo hovoril ľuďom to, čo chceli počuť. Možno preto, že sám chcel niečo počuť – niečo mu chýbalo. Vymýšľal si, aby poukázal na ľudskú povrchnosť a naivitu, aby prejavil svoj dešpekt voči spolužiakom. Vymýšľal si, lebo bol plachý a nedôveroval ľuďom. Vymýšľal si, aby bol zaujímavý (je tu často prítomná hyperbola), ale nikdy si nevymýšľal bezdôvodne.

Salinger sa s písaním tejto knižky pohral – prejavuje sa to, okrem iného, aj na charakteroch jeho postáv. Každá niečo symbolizuje – napr. svojím vzhľadom, správaním.

Holden, ktorý je vysoký, skôr chudý ako svalnatý, má miestami šedivé vlasy, nosí oblek, veľký kabát a k tomu červenú poľovnícku čiapku s klapkami na uši. Pôsobí na svoj vek staršie, trošku sa bojí, uzatvára sa do seba a nezáleží mu na tom, čo si o ňom ľudia myslia. Ackley so svojím odpudivým vzhľadom symbolizuje fyziologické zmeny v puberte. Spencer nezakrýva svoju starobu. Stradlater je navonok pekný, ale zvnútra špinavý – používa zhrdzavenú žiletku, je samoľúby, sebecký, zaujíma sa len o ženské telo, nie o dušu – prezentuje falošnú vyspelosť. D. B. predáva svoj talent, jeho prioritou už nie je láska k umeniu, ale peniaze, ktoré z neho môže získať. Holden ho prirovnáva k prostitútovi. Allie symbolizuje smrť nevinných. Phoebe, ktorú ako jedinú Holden uznáva, je bystrá, možno trošku tvrdohlavá, ale hlavne nevinná. Holden (čiže aj Salinger) si prial, aby boli takí všetci. Keby mohol, zachraňoval by deti, ktoré dospievajú, aby ostali nevinné a dobrosrdečné, aby sa nestali necitlivými ignorantmi, ktorí sú nevšímaví, obmedzení, hlúpi, pokryteckí a v mnohých veciach nekompetentní (lebo takýto obraz mal hlavný hrdina o spolužiakoch, ale aj celkovo o ľuďoch).

Salinger sa snažil odhaliť a ukázať nám, čo je za maskou. Jeho reálny, možno až pesimistický pohľad na ľudstvo nás nabáda, aby sme sa zamysleli, aby sme si viac všímali, akí sú ľudia a aby sme si na to dávali pozor. Ukázal nám niečo, čo sme si doteraz neuvedomovali, no napriek tomu o tom vieme a súhlasíme, že je to zlé. Jeho kritický pohľad nám mal otvoriť oči a viacerým aj otvoril, ale aj tak s tým nič neurobíme a musíme sa s tým zmieriť.

Svoju syntézu by som ukončil dvoma citátmi z hodiny, ktoré ma zaujali:

„Každý je cvok, ale niekto sa zmestí do spoločenskej normy.“ (Júlia Mošková, reakcia na polemiku o Holdenovi Caulfieldovi)

„V každom z nás je Holden.“ (Vlogbrothers) A naozaj, ide len o to, či mu dáme priestor sa prejaviť, alebo ho v sebe potlačíme. Je to na nás.