Andrej Sládkovič – Marína

(Syntéza)

Básnická skladba Marína je presne tým dielom, v ktorom autor vydá zo seba to najlepšie. Skrýva veľa, avšak na to, aby sme objavili jej skutočnú krásu, potrebujeme poznať určité fakty.

Situácia Slovákov v  1. polovici 19. stor. – to je prvá vec, z ktorej musíme vychádzať. Slovenská inteligencia sa dostala do štádia, v ktorom silno cítila národné potreby.  Potreba toho, aby Slovákov bolo počuť, aby mali vlastný spisovný jazyk, lebo národ bez jazyka je ako vták bez krídel a slová majú moc, ak ich vieme správne použiť.  Potrebovali jazyk na to, aby boli jednotní a mohli bojovať za svoje práva.  Ako svoju zbraň si prirodzene zvolili práve literatúru. Literatúru, ktorá bola presne tým, čo potrebovali – romantizmus, viac životný pocit ako smer, plný citov, obety, nádeje a odhodlania k boju za národ. Situáciu do rúk zobrali štúrovci, ktorí si vnímali ducha slovenského národa v ľudovej slovesnosti. Avšak tá už nepostačovala, potrebovali súčasnú literatúru, a tak sa rozhodli tvoriť.

Jedným zo štúrovcov bol aj evanjelický kňaz Andrej Sládkovič, vlastným menom Andrej Braxatoris. Práve on je autorom najznámejšej skladby slovenského romantizmu. Látku pre svoju tvorbu získal ako 18-ročný, keď sa zamiloval do Márie Pišlovej. Ich príbeh však nebol jeden z tých „žili šťastne až naveky“.  Máriu rodičia prinútili vydať sa za iného a Sládkovič v zajatí nenaplnenej lásky k žene a motivujúcej lásky k národu premýšľal, tvoril a ako 26-ročný napísal dielo svojho života.

Marína začína Venovaním a pokračuje 291 10-veršovými strofami, v ktorých sa zrkadlí Sládkovičova osobnosť. Bol tak trošku rebel – odklonil sa od štúrovského kánonu a spomedzi svojich bol „najmenej ľudový“. Nezachovával rovnaký počet slabík vo verši, ako to robil napr. Janko Kráľ. Dierézy sa uňho nevyskytovali až tak dôsledne ako napr. u Jána Botta, niekedy dokonca úplne absentovali. Sládkovič vytvoril vlastnú, tzv. sládkovičovskú strofu. V prvom štvorverší použil striedavý rým, združený rým použil len pre nasledujúce dva verše a pre posledné štvorveršie zvolil Sládkovič obkročný rým. Ďalej napr. taký Chalupka dodržiaval rytmicko-syntaktický paralelizmus (jeden verš, jedna uzavretá myšlienka), ale Sládkovič, ten použil enjambement– veršový presah, ktorý vytváral nepravidelný rytmus básne.

 V celom diele si pozorný čitateľ môže všimnúť  množstvo odkazov. Napr. teologické odkazy. Sládkovič  často používa slovné spojenie „Božie plamene“, pravdepodobne má na mysli Ducha Svätého ako svetlo, ktoré nás sprevádza životom. V závere priamo hovorí o Bohu a túžbe po tom, aby ľudia obrátili pohľad do svojho vnútra a rástli (strofa 265, 266). Ďalšie odkazy nájdeme v úvode, kde Marínu porovnáva s obrazmi maliara Rafaela. Spomína aj Rómea a Júliu, prostredníctvom ktorých vkladá do svojho diela nesmrteľného Shakespeara (strofa 180, 181). Nepriamo odkazuje aj na Danteho a jeho Božskú komédiu, v ktorej Dante putuje peklom, očistcom a rajom, kde ho sprevádza jeho milovaná Beatrice, ktorá svojimi vlastnosťami pripomína Marínu. Marínu pripomína aj Mína Jána Kollára, ktorého taktiež spomína na viacerých miestach. Spomína aj slovanskú bohyňu lásky a krásy Ladu a Marínu stavia na jej úroveň. To tiež vypovedá o tom, aká vlastne Marína bola.

Marína bola centrom celého Sládkovičovho vesmíru (strofa 1), bola oporou, snom, krásy kráľovnou, túžbou jeho duše, inšpiráciou, hnacou silou, odhodlaním, vzorom, ľúbosťou, národom. Bola syntézou všetkého, po čom kedy túžil a o čom sníval. Nebola to žena z mäsa a kostí, bola anjelom, bohyňou (strofa 48),ktorá Sládkoviča sprevádzala životom. Vyniesla ho hore, až k zenitu, do dokonalého sveta, ktorý chcel Sládkovič pre Slovákov. Odtiaľ  zhora pozorovali svet dole na zemi a videli kontrasty, neoddeliteľnú súčasť života. Peknota ako pominuteľná fyzická krása a Krása ako duchovná nádhera. Pominuteľnosť a večnosť, časnosť a nadčasovosť, ktoré sa zvýrazňujú hlavne  v strofe, kde Sládkovič hovorí o uponáhľanej dobe a prevrátených hodnotách (strofa 106). Próza a poézia, ktorou sa podľa básnika dalo vyjadriť tak veľa. Žena a bohyňa, jeho Marína, skutočná láska a prvotné opojenie fyzickou príťažlivosťou. Hron a Sitno, prírodné symboly vyjadrujúce Slovensko. Šťastie a bôľ, ktorý prežíval, telo a duch, ktorý rástol a bojoval.

Bojoval za národ, za lásku. Avšak štúrovci nechápali, že Marína a národ splynuli v jedno (strofa 73) a že šťastie, ktoré chce pre Marínu, vlastne chce pre svoj národ. Práve pre toto je ťažké Marínu zaradiť k jednému druhu lyriky. V Maríne môžeme nájsť verše, ktoré sú jednoznačne prírodnou lyrikou, napr. keď Sládkovič používa prírodu ako paralelu k svojmu  prvotnému vnímaniu Maríny (strofa 109 – všetko je od nej závislé) a aj vtedy, keď dáva najavo svoj smútok z toho, že ju nemôže mať (strofa 227). S ďalším zaradením je to už komplikovanejšie. Ja som spočiatku Marínu vnímala ako ľúbostnú poéziu, ktorá dokáže hlboko preniknúť do vnútra čitateľa, ak sa jej otvorí. Toľko krásy, lásky a súladu v jednom diele! Keď Sládkovič hovorí o svojej jedinej túžbe– obetovať všetko, aby sa mohol pozerať do očí Maríny, z ktorých žiari radosť (strofa 64), alebo keď metaforicky vyjadruje objatie ako neoddeliteľné hrude milencov (strofa 98)...Avšak pri ešte podrobnejšom skúmaní som aj ja začala viac vnímať lásku k národu a s ňou spojené túžby, ktoré pretkávajú celú skladbu a dodávajú jej charakter povzbudzujúci národ k aktivite, taký potrebný, ale nepochopený v čase jej vzniku.

Výber strof:

strofa 1

Ja sladké túžby, túžby po kráse
spievam peknotou nadšený,
a v tomto duše mojej ohlase
svet môj je celý zavrený;
z výsosti Tatier ona mi svieti,
ona mi z ohňov nebeských letí,
ona mi svety pohýna;
ona mi kýva zo sto životov:
No centrom, živlom, nebom, jednotou
krás mojich moja Marína!

strofa 48

Ani neverím, musí byť ona
kňažnou tých vyšších bytostí,
ktoré nám tajná kryje opona
v prijasných svetlách večnosti:
Lebo tak mi je pri nej bezmiestno,
hneď nebosladko, hneď zas bolestno,
nemožno na ňu sa dívať!
Každú myšlienku v anjela mení!
a sám som ešte nezjednotený,
či ju mám ľúbiť, či vzývať?

strofa 64

No, nežiadam si tvoje radosti,
bárs aj prekrásne, nevinné,
pre mňa nech trebárs žriedlo sladkosti
zastane, vyschne, vyhynie;
žiadam si ale jednu z radostí,
pravda, tú najprvnejšej veľkosti,
v čase nezmennom požívať:
Radosť tú, večne do tvojich očí,
keď sa z nich radosť nadzemská točí,
s sladkým nadšením sa dívať.

strofa 73

Chcel bych vás objať, kraje rodiny!
náručie úzke, šíry cit:
Jak mi je sladko v ňadrách Maríny
objatie vaše pocítiť!
Jak mi je blaho nič, nič nežiadať,
z objemu v objem naveky padať,
troch nebies slasti prijímať!
Vlasť drahú ľúbiť v peknej Maríne,
Marínu drahú v peknej otčine,
a obe v jednom objímať!

strofa 98

V blízkosti tvojej, moja Marína,
sto citov z duše mi kypí,
k tebe sa život celý pohýna,
jak roj včiel k sladkostiam lipy:
Ústa mi primrú k rubínom tvojim,
myslím si večne, že nerozdvojím
prah duše od duše prahu;
srdce mi do brán pŕs tvojich bije,
lebo tam ono ľúbosťou žije,
tam hľadá otčinu drahú.

strofa 106

Vek náš je taká próza netrebná,
že nič v ňom nemáš svätého;
idea mu je snárstvo velebná,
a vo fabrikách boh jeho:
Do šiat lásky sa sova oblieka,
krása v otroctve potrieb narieka
a vernosť každý vysmeje.
To je tón času! povieš. Mne ľúto,
lebo tón tento veku tomuto
špatne na pohreb zazneje.

strofa 109

Pamätáš, drahá, keď s’ tak spievala,
kvet medzi kvetmi milými?
Vetríkov chladných ihra prestala
šušťať lístkami útlymi,
a nezábudky ticho slúchali,
fialky vône dýchať prestali,
východné zore žiarili,
a z očí na tvár, na kupku z tvári,
čo kvetom čerstvé doniesla dary,
v ligote jasnom jastrili.

strofa 180,181

Syn Anadira na hlas ľúbosti
hory snehové prebrodí
a na ľadové brehov výsosti
silou sa orla vyhodí:
Z Ázie brehov na milú volá
na kraj druhého sveta polkola,
ohlas sa vráti láskavý;
a jakbyRomeo vernú Júliu
už na rozlučné ku prsiam túlil,
tak divoch devu pozdraví.

Len tvoje, milý, prsia otvorím,
a tu sa dušou celou zanorím
do vlastnej ľúbosti mora!

„ Mám v sebe celé veľké more lásky,
 a nekonečné – čím viac ti jej dávam,
tým viac jej v mojom mori pribúda“
W. Shakespeare, Rómeo a Júlia

strofa 227

Čertovou svadbou dažde sa lejú,
jakby sa pretrhol oblak,
po Holiach celých hromy sa sejú
a seje ich zázračný mrak;
jedle praskajú, trieskajú duby,
a krížom-krážom svetlá záhuby
zahanbujú mesiaca tvár,
blysk za blyskom si ruky podáva,
zdá sa ti, svetom že celým pláva
vlniaci sa blkom požiar.

strofa 265,266

Vy, v doláchstínov ešte žijúci,
radu priateľa prijmite!
Verte v ľúbosti Eden žiadúci,
láskou sa k láske zažnite!
Jedno to, či sa v devu zaľúbiš,
či srdce svoje sláve zasľúbiš,
či vied ťa zajme obloha,
či sa národu svojmu zasvätíš,
či v objem šíry ľudstva zaletíš:
len zaľúb vo všetkom Boha

Boh náš je láska, a láska jeho
v kráse sa svetu zjavila,
jedno, či v letku práška drobného,
či v letoch duchov sa skryla;
z večného toho čerpaj pokladu,
v ničom si dušu nezastav mladú,
až slávu ducha rozvinieš:
Len túž a horli v svätom zápalu,
či z hlbín vzlietneš a či z Uralu,
k nebu sa predsa vyšinieš!

Zdroj: http://zlatyfond.sme.sk/dielo/17/Sladkovic_Marina/2

Pre inšpiráciu: http://www.youtube.com/watch?v=GOpYwYOpKrY

Andrej Sládkovič – Marína

Andrej Sládkovič, vlastným menom Braxotoris, bol básnikom a filozofom štúrovskej školy, ktorý tvoril pod vplyvom Heglovej filozofie. Študoval na cirkevnom lýceu v Bánskej Štiavnici, v ktorom sa neskôr zamiloval do dcéry z meštianskej rodiny – Márie Pischlovej. Ich nenaplnená láska sa stala námetom pre veľkú a veľmi známu lyrickú skladbu s názvom Marína. 

V tomto diele sa stretávame hlavne s prvkami spoločenskej lyriky, teda predmetom pozorovania sa stáva miesto, krajina alebo národ a s prvkami intímnej respektíve ľúbostnej lyriky. Objektom pozorovania v ľúbostnej lyrike nie sú len autorove city, myšlienky a nálady, ale dokonca aj autor sám. Ide o tzv. lyriku srdca a duše.

 Andrej Sládkovič  svoju lásku Marínu zidealizoval, stala sa alegorickou bytosťou (vílou, anjelom). Už v 1. strofe môžeme vidieť elegantnú kompozičnú triádu. Tézu predstavuje krása, ktorá je originálna, inšpiratívna a vyvoláva v nás hlbšiu emóciu. Antitézou je peknota, teda pominuteľná krása a syntézou je samotná Marína, ktorá je pre básnika centrom, živlom, nebom a jednotou. Básnikova Marína je všetko, v čo verí a jedine vtedy, by sa mu zrútil svet, keby mu povedala nie : No možno strhnúť svet môj celý jedného slova hrozné strely, slova toho z úst tvojich : ,,Nie!” Autor v básni dáva Maríne rôzne mená ako napr.: milenka, bohyňa rovná Lade, krásy kráľovná a anjel dobroty a neviny. Marína je syntézou všetkých básnikových snov. V diele taktiež vidíme podobnosť medzi Marínou a Kollárovou Mínou, pretože obidve boli milenkami, inšpiráciou a mali niečo podobné s Beatrice od Danteho Aligieriho. 

Sládkovič nechal v básni vyniknúť  aj ďalší významový motív – vlastenecký, čo bolo typické pre štúrovcov, lebo literatúra Slovenska v 19. storočí mala národno-obrannú funkciu. Za symboly Slovenska si zvolil Sitno a Hron. Aj samotnú Marínu nazýval dcérou alebo vílou Hronu.

 O Andrejovi Sládkovičovi hovoríme, že je najmenej ľudový básnik zo štúrovcov, lebo nedodržiaval ,,štúrovský kánon. ” V jeho dielach sa neuplatňovala dôsledne dieréza (polveršová prestávka) a pravidelný výskyt združeného rýmu. Taktiež narúšal rytmicko-syntaktický paralelizmus a bol kritizovaný štúrovcami vraj pre nedostatok vlasteneckého motívu.

Zdroj: Gregorová, I., Lapitka, M.: Literatúra pre 2. Ročník gymnázií a stredných odborných škôl. Bratislava : Príroda, 2009. 89 s. ISBN 978-80-10-01799-7

Andrej Braxatoris Sládkovič – Marína

Andrej Braxatoris Sládkovič bol básnik-filozof štúrovskej školy. Študoval na cirkevnom lýceu v Banskej Bystrici a neskôr teológiu v Nemecku. Ako 18-ročný sa zamiloval do dcéry z meštianskej rodiny Márie Pischlovej, ktorá mu bola inšpiráciou pri napísaní najväčšej slovenskej lyrickej básne – Marína (291 strof x 10 veršov).

Aj keď sa Marína zaraďuje k ľúbostnej lyrike (lyrika srdca a duše), ktorá je poddruhom osobnej lyriky a jej predmetom je sám básnik, jeho prežívanie, pocity a myšlienky, je to predovšetkým spoločenská lyrika. Má národno-obrannú funkciu. Opisuje lásku k národu a vlasti a Sládkovič v nej dáva do opozície svet ideálu a skutočný svet, v ktorom žije.  Marína má však aj prvky prírodnej lyriky. Autor zobrazuje prírodu stredného Slovenska a využíva symboly. Hron a Sitno majú preňho taký význam ako u iných autorov Tatry a Dunaj, ktoré určujú prirodzené hranice Slovenska. V básni je dôležitý vertikálny pohyb. Básnik smeruje do vznešených výšok, kde nachádza dokonalý svet, ale vždy sa vracia späť na zem, do života, ktorý je plný trápenia a v ktorom žije slovenský národ.

Sládkovič používa množstvo protikladov, napr. časnosť – večnosť, poézia – próza netrebná, šťastie – bôľ, krása – peknota. Peknota je preňho pominuteľná krása. Skutočná krása je tá vnútorná a syntézou krás je Marína. Autor jej v básni dáva rôzne mená – „bohyňa rovná Lade“, „krásy kráľovná“, „anjel dobroty, neviny“. Je preňho viac ako milenka. Je to alegorická bytosť, celý básnikov svet a túžba jeho duše. Marína zjednocuje všetky jeho sny – túžbu po lepšom, vzdelanejšom Slovensku, po slobodnej vlasti, cnosti, dobre, vernosti... Marína má však aj črty, ktoré ju približujú obyčajným smrteľníkom. Cíti žiaľ, obavu, bolesť a pôsobí na ňu čas. Existuje tiež podobnosť medzi Marínou a Mínou Jána Kollára. Obe boli tiež pre autorov zdrojom inšpirácie, sú syntézou krás a alegorickými postavami podobnými anjelom, nie ženy z mäsa a kostí. Podobne ako Danteho Beatrice sprevádza po raji, Mína sprevádza Kollára po slovanskom nebi a pekle a Marína Sládkoviča po Slovensku.

Autor porušoval štúrovský kánon, bol najmenej ľudový zo všetkých štúrovcov a najviac sa uňho prejavuje vzdelanie. „Sládkovičova strofa“ nie je dokonalá, má nepravidelný výskyt dierézy a nedodržiava sa v nej rytmicko-syntaktický paralelizmus (veršový presah). Nedominuje v nej združený rým ako u štúrovcov, ale využíva aj striedavý a obkročný rým. Používa menej kvalitný gramatický rým, čiže slová v rovnakom gramatickom tvare (búrov, kúrov).

Lyrická báseň Marína je nadčasová. Autor v nej hovorí o otroctve potrieb, vernosti, rýchlej dobe, v ktorej sa človek nemá čas zastaviť a žiť duchovný život a o láske, ktorá bude navždy aktuálnou témou.

Spočiatku sa mi táto báseň nepáčila, pretože som jej celkom dobre nerozumela. Postupne sa mi však začala páčiť, zaujali ma niektoré jej časti a autorov obrazný jazyk. Myslím si, že je to náročné dielo a na jeho dokonalé pochopenie je potrebný hĺbkový rozbor a vedomosti z dejín literatúry, Uhorska, literárnej teórie, teológie, mytológie a množstva iných oblastí.

William Shakespeare – Hamlet

V roku 1564 sa narodil veľký spisovateľ William Shakespeare. Bol to inšpiratívny básnik, ktorý parodoval sonety, jeho postavy v dielach pôsobili ako ľudia z mäsa a kostí a bolo veľmi presvedčivé. Počas svojho života napísal veľa tragédií, komédií, sonetov a historických hier, Jednou z jeho najlepších tragédií je aj dielo Hamlet.

Jej napísaniu predchádzalo dlhé štúdium. Shakespeare sa inšpiroval starými dánskymi kronikami, udalosťami v Londýne, staršou hrou Ur-Hamlet a Senecovou tragédiou pomsty. Svoje poznatky dokonale využil a vytvoril naozaj veľké dielo, ktoré sa zapísalo do dejín. Táto tragédia bola dokonca viackrát sfilmovaná. Jedna verzia je z roku 1996 a režisérom je Kenneth Branagh.

Vo filme stvárnil hlavnú rolu dánskeho princa a dediča trónu sám režisér. Hamlet bol vzdelaný, čestný, vášnivý. Vyjadroval sa inteligentne a obrazne. Vždy vedel, čo je za vecou a veril v dobro človeka. Vo filme bol celý čas oblečený v čiernom odeve, čo poukazovalo na jeho smútok za stratou milovaného otca. Keď sa dozvedel pravdu od ducha svojho otca, začal rozmýšľať, ako sa rozumne pomstiť. Duch jeho otca bol vo filme jasný, v plnej zbroji, zatiaľ čo v knihe priesvitný s nejasnými črtami. Hamlet nechcel len tak hneď zabiť Claudia, lebo veril, že Claudius si spytuje svedomie a veril, že každý človek má s sebe niečo dobré.

Vo filme pozorujeme viacero odlišností od knižnej verzie, zveličených scén. Medzi tie patrí Fortinbrasov útok na zámok Elsinor. V knihe to vôbec nebol útok, no vo filme dokonca padlo niekoľko vojakov. Patrí tu aj scéna, kde sa Hamlet rozpráva s Oféliou. Vo filme to bolo oveľa dramatickejšie. V jednom momente bol Hamlet dokonca trochu násilnícky. Ku odlišnostiam oproti knihe patrí mnoho ďalších vecí. V knihe boli kráľ Claudius a Polonius skrytí za závesom, keď špehovali Hamleta s Oféliou. Hamlet v jednom momente akoby vedel ,že sú tam skrytí, no nedal to najavo. Po tom , čo Hamlet zabil Polonia, sa pokojne zhováral s kráľom a sarkasticky a ironicky mu odpovedal na jeho otázky. Vo filme však nasledovala akčná naháňačka po zámku.

Vo filme takisto pozorujeme viacero zaujímavostí. Jedna slúžka a niekoľko vojakov bolo čiernej pleti. Vojská a stráže mali dokonale upravené uniformy, ktoré pripomínali uniformy z čias Napoleona Bonaparteho. Na hrudiach vyšších dôstojníkov viseli medaily. V jednom zábere sa vo filme objavila aj parná lokomotíva, na ktorej prišli Hamletovi spolužiaci z detstva Rosenkrantz a Guildenstern. 

Príbeh sa odohráva v zimnom období na zámku Elsinor. V knihe bol tento zámok zobrazený ako tajomný a tmavý hrad. Vo filme dosť ožil. Zámok bol veľkolepý, obklopený záhradami. Vo vnútri bola blýskajúca sa mramorová podlaha a koberce. Na stenách viselo množstvo obrazov. Zo stropov viseli skvostné krištáľové lustre, ktoré osvetlili aj ten najtmavší kút. Na zámku sa konali aj mnohé oslavy. Na jednej z nich prehlásil kráľ Claudius Hamleta za budúceho dediča trónu. 

Dielo končí veľkou tragédiou. Hamletova matka vypila otrávený čaj. Hamlet sa otrávi otrávenou čepeľou kordu, ktorý tiež zapríčiní aj smrť Claudia a Laerta. Keď Hamlet dopovie posledné slová a vôle, vojde do zámku Fortinbras. Ten si už iba vypočuje od Horatia, že Hamlet mu prenecháva trón a usporiada mu dôstojný vojenský pohreb.

Čo sa skrýva v kufri

Dušan Dušek pochádza z druhej generácie Mladej tvorby. V diele Kufor na sny píše o veciach, za ktorými mu je smutno, ale aj, s čím mu bolo veselo. Je mu smutno za mladosťou, priateľmi, láskami a tiež aj za rodinným životom.

Ukážka (z poviedky Rýchlik)

Aj ty si chodil?
Kam?
Na hrušky.
Kto by nechodil? Kradnuté sú najlepšie. Chodili sme aj s Vavrom k farárovi.
Toho poznám.
Vavra? Odkedy?
Chodili sme s ním do školy.

Dušan Dušek píše väčšinou v prvej osobe. Môže to znamenať, že píše o sebe, ale použitie prvej osoby mu viac slúži ako spôsob ozvláštnenia. Vyvoláva tak  záujem u čitateľa, pretože ľudí zaujíma súkromie. Autor sám hovorí, že dielo zväčša nie je autobiografické, je to štýl, ktorý mu viac vyhovuje, text je plynulejší, spontánnejší, hovorovejší. Pracuje s prúdom vedomia, typom vnútorného monológu, ktorý zachytáva myšlienky postáv skôr, ako sú sformulované do výpovedí, replík postáv.
Autor v poviedkach zachytáva každodennosť ako zázračnosť a aj obyčajnú polievku opisuje ako umelecké dielo.

Ukážka (z poviedky Zlodeji)

Podľa mňa zemiaky do mäsovej polievky nepatrili: ležali vždy na dne hrnca ako žlté kamene a kazili mozaiku mrkvy, petržlenu, zeleru a kalerábu, túlavého hrachu a dvoch cibúľ z opálu. Z medovej hĺbky hnedo presvital kus hovädzieho mäsa a kĺb kosti so špikom; krajšia mozaika je len v tlačenke, ale nemá toľko farieb.

Poviedky Dušana Dušeka v diele Kufor na sny patria k nesujetovej próze:

• napäťový oblúk je tam nahradený osobitou perspektívou rozprávača,
• poviedky sú bez deja, akcie, dramatickej gradácie,
• dôležitejším ako postava a dej sa stáva samotný jazyk a konštrukcia literárneho textu,
• celok je rozložený na segmenty.

Dielo Kufor na sny tvorí 33 poviedok. Opisujú každodenný život spája ich autorova optika, jazyk, štýl, fantázia a humor.

Kniha ma zaujala hneď prvou vetou prvej poviedky, ktorá vo mne vzbudila zvedavosť a prinútila ma čítať ďalej.

Ukážka (z poviedky Pes)

Sused má psa, ktorý nevie, že je blázon.
Krátka, zdanlivo jednoduchá poviedka Pes opisuje verný vzťah pána so psom menom Ukulele, ich bežný deň a spôsob, akým sa pozerajú na svet a „svet“ na nich.

Ukážka (z poviedky Pes)

Z novín si urobia papierové čiapky – sused neochotne prizná, že toto psa ešte nenaučil – a zdravia sa ako vojaci: jeden je generál a druhý ešte väčší generál.
     Zahnú za roh – a vojdú mi do cesty.
     Rýchlo sa im vyhnem.
     Sused volá: „Veď už sa nám toľko nevyhýbajte!“
     A pes vrtí chvostom. A zatvára oči. No každý sa vyhne.
     Sused tenkým hlasom hovorí: „Vidíš, Ukuško, aký je, vyhýba sa, čo s ním?“
     Zaviažem si šnúrku na topánke a pozriem na hodinky. Akože: nič sa nedeje. Pes ma oňuchá a splašene odskočí, potom stiahne chvost – a dobehne suseda: pre neho som blázon.

V Dušekovom Kufri sa stretávame aj s erotikou. Použil ju na oživenie a spestrenie, ale mne osobne sa sa jej výskyt v diele nepáčil. Napriek tomu, že je súčasťou ľudského života a pripomína mladosť, si myslím, že v diele je zbytočná.
Počas čítania ma zaujali krátke hodnotné myšlienky, ktoré do poviedky vniesli priestor na zamyslenie.

Ukážka (z poviedky Alfabet D. D.)

Dar
Bohatstvo jazyka je práve v jeho možnosti byť úsporný.

Dni
Tri dni som nič nerobil. Keď raz náhodou budem vedieť, že zomieram, a budem mať niečo rozrobené, krátko pred koncom mi bude chýbať iba trochu času, budem si hovoriť : iba dva dni, iba deň, no nebude nijaký deň, ba ani hodina, nikto mi nedá ani chvíľu ďalšieho života, potom mi ešte väčšmi bude ľúto za preflákanými dňami, keď som nič neurobil.

Použitie prúdu vedomia v poviedkach mi dávalo pocit, ako keby som niekomu čítal myšlienky v „surovom“ stave, úplne nepretriedené a neusporiadané. Tak som mal možnosť tie myšlienky pretriediť sám a pouvažovať, čo postava chcela vyjadriť.

Poviedky boli často zábavné. Autorov jazyk bol originálny, jednoduchý a vtipne drzý.

Ukážka (z poviedky Opis dňa: 5. XI. 85)

Obzerám sa, či tu nie je nová predavačka, s ktorou som mal akýsi erotický sen, ale podľa všetkého súložil s ňou Regen – a nie ja. V mojom sne. Je tu Enka. V lete chodila bez podprsenky, ale nepatrí medzi Kozinové, skôr je taký tučko – alebo ešte len bude: celkom určite. Niekedy ju spovedám, ako sa jej darí v láske. Nová predavačka tu nie je; zabudol som jej meno.

Dielo sa mi páčilo, podporilo moju predstavivosť a ukázalo mi nové rozmery v literatúre.

Dušan Dušek: Kufor na sny (Syntéza VI.)

Dušan Dušek je slovenský básnik, prozaik, pedagóg a redaktor. Narodil sa 4. januára 1946 v obci Gbelce. Vysokoškolské vzdelanie dosiahol na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského, kde študoval chémiu a geológiu. Medzi jeho prvé literárne diela zaraďujeme publikácie v časopisoch ako sú Slovenské pohľady alebo Mladá tvorba. V súčastnosti okrem profesinálenej literárnej tvorby vyučuje na VŠMU v Bratislave. Zameriava sa na široké spektrum čitateľov. Píše literatúru pre dospelých ale aj poviedky pre deti a mládež.

Kufor na sny je súbor tridsiatich troch samostatných príbehov. Každý je osobitý, svojský, a predsa všetky medzi sebou súvisia. Názov poviedky podľa mňa vyvoláva u každého iné predstavy. Kufor u mňa podnecuje myšlienku prirovnať ho k obalu. Púzdro na všetky okamihy života, poskladaný z nálady, zamyslenia a dotyku. Kufor na sny je niečo ako mozaika Dušekovej duše, kde okolitý svet hrá druhé husle. Využíva motív smrti, taktiež aj erotiky, ktoré považuje za súčasť života, pretože súvisia s prirodzenou intimitou človeka.

V týchto poviedkach zobrazuje aj svoju nostalgiu za detstvom, mladosťou, láskami a rodinným kruhom. Dušan Dušek písal túto zbierku poviedok v 1. osobe. To však neznamená, že tieto situácie naozaj autor prežil. Požičiaval si príbehy od iných ľudí, aby ich následne mohol použiť na vyvolanie dojmu autentickosti. Poviedky sa stali súkromnejšími, intímnejšími, čo viedlo k subjektivizmu rozprávania. Tým vytváral aj priestor pre vnútorné monológy. Využítím nečakaného uhla pohľadu často prechádza až do fantázie. Štýl, ktorým píše mu viac vyhovuje. Ako povedal sám Dušek ,,...text je následne plynulejší, prirodzennejší, spontánnejší a hovorovejší.“

Zaujímavosťou je, že detailne opisuje každnodenné situácie alebo činnosti ako niečo výnimočné. U čitateľa to vyvoláva zamyslenie nad tým, ako nevšímavo chodíme po tomto svete a ponúka nám nový pohľad na našu realitu.

Dramatická gradácia v jeho textoch nebýva zväčša dodržiavaná. Oslaboval líniu sujetovej prózy. Svoje texty tvoril bez deja a bez akcie. Ruskí formalisti zaviedli pojem nesujetová próza, ako spôsob vytvárania literárneho textu, kde sa do centra rozprávania dostáva jeho konštrukcia a jazyk, nie hlavná postava. Zjednodušene by sa dalo povedať, že ,,napäťový obluk sa v ňom nahrádza osobitou perspektívou autora.“

Medzi Dušekových obľúbených autorov patria napr. Joyce, Salinger, Borges a Cortazár. Od Jamesa Joycea sa inšpiroval použitím istej formy vnútorného monológu, prúd vedomia (Stream of consciousness), kde je zachytávanie myšlienok postáv skôr, ako boli zformulované do replík. So Salingerom mali spoločnú nonkonformnosť. Borges taktiež ako Dušek bol náruživý čitateľ. Obaja vnímali svet cez knihy. S Cortazárom mali spoločné to, že ich diela obsahovali znaky magického realizmu.

Čítanie tejto zbierky poviedok bolo náročnejšie ako poniektorých iných poviedok. Použitím prúdu vedomia, sa mi ťažšie sústredilo na náhle zmeny tém. Zaujalo ma na tom to, že pri čítaní som mala pocit, ako keby som sa niekomu dostala do hlavy a následne mu čítala myšlienky. Bolo to pre mňa ako pre ženu zaujímavé, pretože som sa priblížila k tajomným zákutiam niektorých mužských pohnútok. 

,,Dušan Dušek sníva svoje príbehy obrazov tak, že ich maľuje písaním.“(redaktor denníka SME)
,,V próze hľadám epickú nitku a všetky okamihy na ňu navliekam ako korálky.“(Dušan Dušek)

Kapitánova dcéra - Alexander Sergejevič Puškin

    Toto dielo môžme zaradiť do obdobia literárneho romantizmu, ktorý sa vo svete rozvíjal v poslednej tretine 18.storočia, až do prvej polovice 19.storočia. Autorom Kapitánovej dcéry je Alexander Sergejevič Puškin (1799-1837), ktorý sa považuje za zakladateľa novodobej ruskej literatúry. Na napísanie Kapitánovej dcéry, diela z čias povstania Pugačova, sa Puškin dôkladne pripravil. Preštudoval veľa dokumentov o týchto krvavých časoch. Historickú prózu svojich čias v Rusku či v Západnej Európe označil za „literatúru pre šestnásťročné dievčatká“ . Od takejto prózy sa chcel odlíšiť, chcel napísať niečo iné, niečo oveľa lepšie, a tak v decembri roku 1836 vydal dielo s názvom Kapitánova dcéra. V tomto diele Puškin opisuje najväčšie sedliacke povstanie za panovania cárovnej Kataríny II.

    Stretávame sa tu s priamym rozprávačom, ktorým je Peter Andrejevič Griňov. Celý príbeh je písaný formou jeho zápiskov. Žáner diela nevieme presne určiť, keďže sa tu vyskytujú prvky románu aj novely. Sám autor ho nazval raz románom, inokedy povesťou. Za hlavného hrdinu je považovaný Pugačov a nie Peter Griňov, aj keď s ním sa stretávame od útleho detstva a môžeme sledovať, ako z neho vyrastá odvážny a pevný muž.

    Dej sa odohráva v Rusku v 18.storočí. Otec, Andrej Petrovič Griňov, zapísal svojho syna Petra Griňova do Semionovského pluku, kde mal svojho starého priateľa. Peter bol ako päťročný zverený koniarovi Saveľjičovi, ktorý bol jeho vychovávateľom pre zdržanlivosť v pití. Ako sedemnásťročného ho otec poslal aj so svojím sluhom Saveľjičom do Belogorskej pevnosti. Cestou ich zastihla snehová fujavica, ale stretli pocestného, ktorý ich doviedol do hostinca. Na znak vďaky dal Peter pocestnému svoj zajačí kožuch. Vtedy ešte netušil, že to mu raz zachráni život. V Belogorskej pevnosti spoznal Máriu Ivanovnu, dcéru tamojšieho kapitána pevnosti, do ktorej sa zamiloval. Bol tu však aj Švabrin, ktorý bol sokom Petra Griňova. Belogorskú pevnosť začal obliehať Pugačov so svojimi prívržencami. Keď sa dostal do pevnosti, dal zavraždiť Máriiných rodičov. Vtedy sa Pugačov stretol aj s Griňovom. Keď zistil, že je to ten mladík, ktorý mu daroval svoj kožuch, omilostil ho. Peter poslal Máriu aj so Saveľjičom k svojim rodičom a sám bol obvinený ako Pugačovov špeh. Keď si však cárovná vypočula Máriino rozprávanie, Griňova dala prepustiť.

   V tomto príbehu Griňov vystupuje ako odvážny, pevný a rozhodný mladý muž, ktorý ide za svojím cieľom, ale na rozdiel od Švabrina nezradí cárske vojsko a nestane sa pugačovovcom. Peter sa podieľa na obrane pevností, ochraňuje Mášu a ctí si svojich rodičov. Máša sa podieľa na formovaní postavy Griňova - jej láska mu dodáva odvahu. Je príčinou viacerých sporov (napríklad súboj Petra so Švabrinom) a je jednou z obetí Pugačovovho povstania, pretože prišla o oboch rodičov a dostala sa do ohrozenia života.

Mária Ivanovna je akýmsi priesečníkom udalostí a možno práve preto dal autor svojmu dielu názov Kapitánova dcéra.

    Dielo ma od začiatku upútalo, pretože pri jeho čítaní som sa mohla „vrátiť späť v čase“. Od vzniku diela ubehlo asi 180 rokov. Odvtedy sa zmenili podmienky života, zmenilo sa i myslenie a konanie ľudí, platia celkom iné morálne zásady a spoločenská etiketa. Odohráva sa tu aj príbeh lásky, ktorý je prerušovaný povstaním Pugačova, a to ma na tejto knihe taktiež zaujalo.