piatok 13. augusta 2010

Jozef Urban

Čítam už akýsi ten piatok. Mám autorov takých i onakých. Každému prejavujem minimálne elementárnu úctu alebo obdiv. Veď nie je jednoduché načmárať stovky strán, nie to ich ešte napísať.

Fajn, ale existujú ľudia – teda pardon, poeti a spisovatelia, s ktorými zrastiete. Jednoducho sa vám dostanú pod kožu. Takým pre mňa je tragicky zosnulý básnik JOZEF URBAN.

Nekonformný, otvorený a svojský. Základných pár prívlastkov. Človek, ktorý kráčal sám. Často proti prúdu. Iné názory, iné videnie sveta, iné pocity. To všetko zabalené do ekonomického balíčka – veď koniec koncov bol vyštudovaný ekonóm. Pár riadkov v básni – jeho životné javisko – jeho priestor.

Občas sa sám pýtam, či nebol aj skvelým manipulátorom ? Kam vlastne dohnal svoju imagináciu, kedy prekračoval prah reality a fikcie ? Iba niekoľko otázok v mojej hlave.

Mám doma pár jeho kníh a neoblomne behám po celej republike a zháňam ďalšie. Nedá sa. Všade vypredané. Myslím, že nie som sám, koho lákajú jeho texty, verše a eseje.

K jeho útlym zbierkam sa vraciam takmer dennodenne. Niekedy hľadám novú nádej a otvorenosť. Inokedy liečenie boľačiek po láskach a pošliapaných citoch. Občas ma trhá revolta a nesúhlas. To všetko, jemne dávkované a s rozumom, tam nachádzam.

Zomrel mladý. Teda mladý je relatívny pojem. Asi sa riadil vlastnou vetou: „Život je veľký frajer, ale my sme väčší!“

Opantal ma. Pocity a myšlienky, ktoré vo mne vyvoláva, sa vždy menia. Lomcujú mnou – nútia ma hľadať perspektívy a riešenia. Vlastných, cudzích i všeobecných problémov. Jedno je isté: zatiaľ nepoznám hranicu a konečné číslo nových vnemov pri jeho tvorbe.

Jediná adekvátna odpoveď na tému JOZEF URBAN je tento môj výtvor:

(azda pokus o báseň)

prepáč mi Jožko familiárnosť,

ale napíšem ti

slovko – dve,

len Tebe

a tvojim veršom na stránkach

útlych kníh.


opäť som v krámiku

siahol po tej zbierke

vážnych slov,

po stope pera, ceruziek

a možno krvi.


a mal som divný

pocit v rukách,

po dotykoch rozrušenej

duše,

srdce trocha blúznilo,

a ja som platil

daň za všetky dane

za lásku k myšlienkam,

nie svojim

tvojim a tých iných

bláznov

ako my.


a pomyslel som na tvoj koniec,

na všetko zlé aj dobré,

na piesne, na tvoj dym

v nočnom svetle

na usmievavé dievčatá

a taxikárov bez áut

a iných darmožráčov

s milou tvárou.

a sedím teraz tu

a iba knihy ležia okolo,

obaly ich nesú

tvoje meno.


a ja Ti píšem,

tak znenazdajky

a pritom podvedome,

že nechcem zabudnúť na slová,

čo ostali po tebe.

ty si ďaleko, ale aspoň

niečo mám,

esá v rukáve

sú básne,

tvoje básne

do kameňa poézie

vpísané.


1 komentár:

  1. + Peter v sieti s Jozefom Urbanom. Veľmi pekné. Najprv mi tam chýbali tie požadované hypertextové odkazy, ale potom som, zdá sa, pochopil :-)

    - Zmenil by som prvú vetu...

    OdpovedaťOdstrániť