Franz Kafka – Premena

Nemecky píšuci, prevažne žijúci v Prahe. Spisovateľ židovského pôvodu. Bol zamestnaný v Dělnickej úrazovej poisťovni, kde bol právnym poradcom. Predstavoval strednú vrstvu, človeka v nenápadnom pracovnom prostredí, ktorého nebaví práca. Kafka vidí šťastie v spisovateľskej činnosti. Počas života mu vyšli 3 knihy krátkych próz a poviedka Premena. Pripravoval zbierku poviedok, ktorá sa mala volať Tresty (mala tam byť aj Premena?). Tú však už nestihol dokončiť. Bál sa nepochopenia svojich diel po smrti, preto poprosil priateľa Maxa Broda, aby ich spálil. On to však nesplnil a pripravil diela na vydanie. Jeho najznámejšie romány vyšli až po jeho smrti: Zámok, Proces a Amerika.

Svet Kafkových próz predznamenával tragédie 20. storočia, anonymnú nepriateľskú silu. Bol to bezvýchodiskový svet. Príbehy hľadal v živote strednej vrstvy. Zdôrazňoval bizarnosť, ktorá nebola pre týchto ľudí typická. Kafkovi hrdinovia sú smutní, bezradní, zúfalí, osamelí. Nesú stopy niekoľkonásobnej autorovej izolácie, ktorá má viacero dôvodov: židovský pôvod, nemecká národnosť, komplikovaný vzťah s rodinou, úradnícka práca či mimoriadna senzibilita a čudáctvo. Jeho postavy niekedy pripomínajú karikatúry, vyvolávajú zamyslenie a vyznačujú sa výraznými gestami, ako keby neúčinkovali v próze, ale v divadle.

 

Písal na prelome 19. a 20. storočia. Značne ovplyvnil nemeckú, českú i slovenskú medzivojnovú literatúru, ale aj literatúru po roku 1945. Bol majstrom literárnej komunikácie, ale zlyhával v tej medziľudskej.

 

Používal rozprávačskú techniku dvoch rovín (Hyršlová). Každodennosť sa strieda so snom, čo vyjadruje životný pocit. Od začiatku 20. storočia sa spôsob rozprávania v moderných prózach stáva dôležitejším ako postava. Sústredil sa na vnútorný svet človeka. Kafkov jazyk je prostý, striedmy až asketický. Minimálnymi jazykovými prostriedkami dosahuje maximálnu expresívnosť. Nemusí písať pravdu, ale chce, aby sme rozmýšľali o tom, čo píše.

 

Premena je najznámejšia z Kafkových poviedok. Poskytuje možnosti pluralitného vysvetľovania (môžeme sa na ňu pozrieť z viacerých hľadísk). Hlavnou postavou je Gregor Samsa. Je to pracovitý mladý muž, ktorý si zobral na krk dlhy rodičov. Svojej sestre chcel zabezpečiť možnosť ísť na konzervatórium. Živí svoju rodinu a každý sa na neho spolieha. Vo svete tajných túžob sa zbavil bremena starať sa o rodinu, až sa premenil na chrobáka. Stal sa parazitom. Zostalo v ňom však niečo ľudské, ale na konci začal veriť, že je chrobák. Cíti sa nepochopený, má problém komunikovať s okolím. Po premene nedokázal artikulovať, preto mu nikto nerozumel.

Dej sa odohráva v staromládeneckej izbe a v kuchyni jedného bytu. V poviedke sledujeme viacero premien: zmenili sa vzťahy v rodine, životný štýl rodinných príslušníkov či matkin pohľad na syna. Bála sa ísť k nemu do izby, ale nevieme to povedať s určitosťou, pretože nemáme žiadne poznatky o ich vzťahu pred premenou. Gregorova izba taktiež prechádza zmenou. Najprv to bola staromládenecká meštiacka izba, potom akési terárium a nakoniec sklad nepotrebných vecí. Gregor zápasí o svoju izbu, ale neúspešne.

Autor tým poukazuje aj na svoju inakosť. Je si vedomý toho, že je iný, ale nikto ho nechápe, ani jeho rodina neprejavovala záujem o pochopenie jeho inakosti. Doma cítil odcudzenie. Keď písal Premenu, jeho rodina chcela, aby okrem práce v poisťovni pracoval ako strážnik továrne na azbest. Narušilo by mu to denný režim, nemohol by písať.

Poviedka Premena ma celkom zaujala. Kladne hodnotím úvod, kde je opísané, ako sa Gregor obracia a vstáva z postele. Mohli sme počas toho zapojiť vlastnú fantáziu a domýšľať si, čo sa deje. Páči sa mi myšlienka poviedky. Pokiaľ Gregor zarába, je rodine dobrý, spoliehajú sa na neho, ale keď sa mu niečo stane, zmení sa to. Pozitívne hodnotím aj veľmi dobré vystihnutie Gregorových pocitov v rodine.

Simona Siváková 3. B

Jean-Baptiste Poquelin Moliére - LAKOMEC

    Začiatky Moliérovej tvorby sa spájajú s menom Bejartovskej rodiny. V spolupráci s touto hereckou rodinou založil „Slávne divadlo“. Neostal len pri ňom. Neskôr sa dal na kočovanie a týmto spôsobom života spoznával francúzsky vidiek. Jeho snom bolo dostať sa do mesta a nájsť si sponzora, čo sa mu neskôr aj splnilo a jeho mecenášom sa stal Ľudovít XIV.

     Počas kočovania sa stretol s rôznymi typmi osobností a možno aj tie boli inšpiráciou pre niektoré z jeho hier. Okrem toho, hlavným inšpiračným zdrojom bola komédia dell'arte. Vznikla v Taliansku v období renesancie. Charakteristická je tým, že je založená na improvizácii hercov. Jej typické znaky nachádzame aj v Lakomcovi, kde Harpagon bráni svojim deťom Elize a Kleantovi v láske a sluhovia im v nej pomáhajú. Vo svojich dielach zosmiešňuje najmä ľudskú hlúposť, ale aj šarlatánstvo, pokrytectvo cirkvi, sobáše starších pánov a mladučkých dám, svätuškárstvo (v hre Tartuffe), rúhanie a hriešne zvádzanie (v hre Don Juan) a mnohé ďalšie ľudské neduhy.

     Moliére vniesol do svetovej drámy komédiu charakterov, kde postava je stelesnením črty a tá sa rozvíja v úplne bežných situáciách. Tým strháva do víru udalostí aj ostatné postavy. Cieľom tohto typu komédie je naprávať ľudí pobavením. V postave Harpagona sú koncentrované vlastnosti lakomých ľudí. Prejavuje sa to napríklad v kostole, keď nechce prispieť do mešca mníške a uteká pred ňou. Príkladom jeho lakomosti je aj neochota kúpiť sluhom nové šaty alebo prispieť na svadbu svojich detí. Hapragonove kone sú vychudnuté a slabé pretože im kradne ovos a navyše im chýbajú podkovy.

     Okrem tohto typu komédie písal aj frašky. Fraška je žáner komédie, kde sa výrazne pracuje so situačnou komikou s veľkým zveličením, karikatúrou a všetko to smeruje k hrubšej komike. V Lakomcovi sa objavuje v podobe rôznych grimás, kriku, výrazných gest ale aj kopancov či úderov palicou, ktoré Harpagon udelil svojmu pohoničovi Jakubovi. Scéna, ktorá sa odohráva na súde, kde Harpagon rozpráva o svojom poklade, truhličke a Valér tiež o poklade, Eliške nie je len príkladom na jazykovú komiku, ktorá sa využíva v celom diele. Nielen v tejto scéne ale aj v ďalších môžeme pozorovať prvky komédie omylov. Humorné nedorozumenia a zámena postáv dáva celému deju zaujímavejší priebeh.

    Každá z postáv sa proti Harpagonovmu lakomému správaniu pokúša brániť. Valér ho klame a snaží sa ho zmanipulovať, no všetko to robí (vraj) v záujme Elišky. Kleanta môžeme pre škriepky s otcom považovať za nadčasového. Moliére bol pre túto postavu často kritizovaný, pretože Kleant nie je ideálnym príkladom pre mladých. Kvôli Marianne, svojej láske, robí neprístojnosti, hrá hazard, požičiava si peniaze za vysoké úroky, klame. Od syna sa očakáva iné správanie, ale istým spôsobom je obeťou svojho otca. Jakub, kuchár aj pohonič, sa bráni márne. Bitku dostane aj keď zaklame ale aj keď povie pravdu.

   Vo filme alebo v divadle sa využívajú prekvapujúce, efektné, komické nápady, ktoré sú založené na porušení logiky. Odraz svetla od Harpagonovej plešiny do očí Froziny, alebo scéna so sluhami, ktorí sú otočení zadkom k stene, aby zakryli potrhané nohavice, by mohla byť príkladom pre gagy v tomto diele.

    Každý film a divadlo je syntéza  kostýmov, rekvizít, osvetlenia. Mala som možnosť porovnať Lakomca v divadelnej inscenácii aj filmovom prevedení. Myslím si, že v oboch sa ukázalo majstrovstvo hercov, ale možno aj filmovými trikmi, umením strihu a prácou kamery ma viac zaujal film, v ktorom tieto filmové postupy ešte podčiarkovali komickosť niektorých scén.

William Shakespeare – Hamlet

(Syntéza)

William Shakespeare, prvorodený syn Johna Shakespeara a Mary Ardenovej, sa narodil v mestečku Stratford upon Avon. Traduje sa, že to bolo 23.4.1564, v deň svätého Juraja, patróna Anglicka, keď sa podľa miestnej pranostiky rok čo rok rozospieva prvý stratfordský slávik. Isté je však len to, že bol pokrstený 26.4.1564. O živote „najväčšieho básnika divadla“ nás informuje len zopár zápisov v matrikách a iných úradných dokumentoch, niekoľko riadkov rukopisu a pár podpisov na obchodných zmluvách. Rozsah, kvalita, žánrová rozmanitosť a myšlienkové bohatstvo jeho diela mu ovenčili hlavu gloriolou. Hamletova replika v rozhovore s Oféliou v 1. výstupe 3. dejstva však naznačuje, že i osobnosť veľkého barda bola skutočne rôznorodou mozaikou:

„Choď do kláštora! Chceš vari rodiť hriešnikov? Nie som ten najväčší, a predsa viem na seba také veci, že matka by urobila lepšie, keby ma nebola porodila...“

Obdivovatelia Shakespearovho umenia prichádzajú z rôznych kútov sveta, aby kvetmi vzdali hold geniálnemu autorovi komédií, tragédií, historických hier i básní a sonetov. Literárne osobnosti ako románopisec Charles Dickens či priekopník romantizmu Samuel Taylor Coleridge však spochybňujú Shakespearovo autorstvo hier, ktoré sa stali svetovou klasikou, a to z troch dôvodov: neurodzený pôvod, absencia univerzitného vzdelania, nezachovali sa Shakespearove rukopisy.

Za mrazivej noci sa strážcom na hradbách Elsinoru, dánskej kráľovskej rezidencie, zjaví duch mŕtveho kráľa Hamleta. Na hliadke je aj Horatio, spolužiak syna mŕtveho kráľa, takisto Hamleta. Upovedomí priateľa o návšteve zo záhrobia. Nasledujúcej stráže sa zúčastní aj princ Hamlet. Roztrpčený duch potvrdí Hamletovo najčernejšie podozrenie, že nie zmija, lež zášť mladšieho brata ho zniesla zo sveta. Opisuje muky očistca, na ktoré ho, bez spovede, bez rozhrešenia, bez posledného pomazania a s hlavou, ktorú ťažia viny, odsúdila zbabelosť krvismilného, cudzoložného zvera, ktorý „slovom a darmi podlo očaril a zviedol moju krásnu kráľovnú (t. j. Hamletovu matku Gertrúdu), naoko cnostnú, ale povoľnú.“  A dodáva:  „Ako česť nepodľahne necudnosti, hoci by mala tvary nebeské, tak chlipnosť, aj keď spáva s archanjelom, sa presýti – a najradšej by bola zas na hnoji.“  Zaprisaháva syna na pomstu: „Nedovoľ robiť z lôžka dánskeho kráľa ten pelech chlipnosti a smilstva!“

Claudius sa však nemá stať jedinou Hamletovou obeťou. Oféliu, spanilú dcéru Claudiovho radcu Polonia, priťahuje ten tajomný, hĺbavý mladík, ktorého sarkazmus páli ako oheň. Záhadná a nado všetku pochybnosť pochybná smrť starého kráľa jej odhalí hĺbku Hamletových citov. Očarenie je vzájomné, no vo vlastnej rozorvanosti si Hamlet nevšíma Oféliin zmätok. Zlý začiatok má ešte horšiu dohru. Kolísanie medzi vábením tela a srdca a poslušnosťou voči otcovi a Hamletova premena ju strhávajú do priepasti. Ďalší úder, dielo náhody, čoskoro otrasie jej rozumom, krehkým ako život starca. Na Hamletových rukách utkvie Poloniova krv. Ofélia zošalie. Nie Hamlet, lež rieka si ju vezme. Nad Elsinorom sa zbiehajú mračná.

Hamleta zožiera túžba pomstiť otca: „Sem s pravdou, nech už letím na rýchlejších perutiach, než má myšlienka a láska, vykonať pomstu!“ V obave, že pravý vinník unikne trestu alebo že naň udrie predčasne, ju však odďaľuje. Nepodceňuje význam svojej povinnosti  (o Fortinbrasovi) - „Hľa, táto veľká, drahá armáda! V jej čele stojí rozmaznaný princ, čo ide puknúť božskou ctižiadosťou a je mu na smiech, s čím sa zahráva, posiela krehké ľudské životy napospas nebezpečenstvu a smrti – a prečo? Pre záprdok. Aká malosť vyhlásiť boj bez veľkej príčiny! No veľké je aj pre steblo sa pobiť, keď ide o česť. A ja? Zavraždili mi otca, zneuctili mi matku – ani to nevzbúri môj spiaci um a moju spiacu krv? Musím  potom hľadieť s hanbou na dvadsaťtisíc mužov, kráčajúcich v ústrety smrti len pre ošiaľ slávy...“ Zároveň si však uvedomuje vlastnú nepatrnosť: „Vykĺbený je čas. A ja ho naspäť mám vrátiť? Nemal som prísť radšej na svet.“ Hľadajúc dôkaz strýcovej viny, nechá... „hercov zahrať výjav, čo pripomenie vraždu môjho otca. A pred strýkom! A budem si ho všímať, keď slová zarežú! Ak sa len strhne, viem, na čom som.“ Na pomoc povoláva i Horatia, najsprávnejšieho človeka, na akého kedy natrafil: „Sleduj ho, ani ja ho z oka nespustím a potom si to dáme dokopy a vynesieme nad ním ortieľ.“  Ohromený dôverne známym výjavom, Claudius zabúda hrať masku nevinného dediča dánskeho trónu a Hamletov dôvtip slávi úspech. V nádeji, že odvráti od seba Hamletovu pomstu, posiela ho do Anglicka vymáhať nevyplatenú daň. Hamletových sprievodcov, Rosencrantza a  Guildensterna, poverí, aby odovzdali Angličanom list – príkaz sťať Hamleta, sotva vystúpi na anglickú pôdu. Padnú však do vlastnej pasce. Pri návrate do Dánska sa Hamlet stáva svedkom Oféliinho pohrebu i obeťou Claudiovho intrigánstva. Usmievavý lotor poštve Laerta, Poloniovho syna, do súboja s Hamletom. Trojitý zármutok zaslepí Laerta. Muža, s ktorým by za iných okolností plietol sieť na podlého uzurpátora, zraní otráveným mečom. Vôňa vzácneho úlovku rozdráždi smrť. Hamlet vracia úder Laertovi – tou istou zbraňou! Jej morový dych ovanie i Gertrúdu, keď sa napije z čaše, ktorú Claudius s toľkou láskou pripravil pre Hamleta, a stane sa to rovno pred Claudiovými očami. Seržant smrť so zvráteným pôžitkom počíta sekundy. Claudius volí medzi Gertrúdou a samým sebou. Bohatierskemu Hamletovi by stačil jediný okamih, no čo možno čakať od bratovraha? Shakespeare zakončuje tragédiu v zmysle zásady: Radšej hoci aj desať nevinných ako ani jeden zloduch. Hriechy, a možno i svedomie, dostihnú napokon i Claudia.

Horatio stojí v oku búrky. Ani krupobitie, ani víchor, ani hromy-blesky neobrátia jeho zrak jediným smerom. Ako rozuzleniu, ani jemu nechýba zmysel pre melodrámu. Ponúka svoj život Hamletovi, no princ si dobre uvedomuje, akou pošramotenou sa javí jeho povesť v očiach nezúčastnenej osoby. V obave o vlastnú reputáciu zaprisahá priateľa, aby šetril patetiku pre inú príležitosť a trpel a dýchal ešte na tejto drsnej planéte a šíril na nej jeho príbeh.

O hre Hamlet

Z hľadiska periodizácie zaraďujeme celú dramatickú tvorbu Williama Shakespeara do alžbetínskej drámy (obdobie renesancie). Samotná hra Hamlet bola dokončená pravdepodobne začiatkom roka 1601. Pri tvorbe Tragédie dánskeho princa Hamleta sa Shakespeare inšpiroval viacerými zdrojmi: Príbehom jutského princa Amleta od stredovekého dánskeho kronikára menom Saxo Grammaticus, španielskou hrou Ur-Hamlet, ktorá z Amleta čerpá, udalosťami v Londýne - protištátneho sprisahania lorda z Essexu a Essexovým sťatím, smrťou vlastného otca a možno aj smrťou syna Hamneta. Ďalšími zdrojmi Shakespearovej inšpirácie určite boli: Senecova tragédia pomsty, anglická ľudová slovesnosť, Chvála bláznovstva od Erazma Rotterdamského, Montaignove eseje.

Syntéza – antická dráma, antické divadlo, Sofokles

Antická dráma zaznamenala najväčší rozvoj v 5. storočí p.n.l. v období aténskej demokracie. Jej hlavným cieľom bola aktivizácia myslenia a oslovenie širšieho okruhu obyvateľov. V tomto období sa rozvíjala najmä komédia a tragédia. Sofokles, najväčší grécky dramatik a súčasník Perikla, politika a zástancu demokracie, výrazne ovplyvnil ďalší vývoj antickej tragédie, ktorá  sa vyvinula z osláv kultu boha Dionýza.  

Grécke divadlo, vďaka hľadisku – teatronu s veľkou kapacitou a výbornou akustikou, zaručovalo dokonalý umelecký zážitok. Orchestra bolo miesto, kde bol umiestnený oltár a kde spieval a tancoval zbor. Zbor pozostával asi z 15 mužov, komentoval prestavenie, viedol dialógy s hercami a na scénu vstupoval cez parados. Na kraji bol harfista a flautista. Väčšia časť deja sa odohrávala na proscéniu. Za proscéniom sa nachádzala skéna, drevená stavba, v ktorej boli šatne. Jej priečelie malo tvar chrámu alebo paláca a po jej streche sa pohybovali bohovia, ktorí sa na javisko spúšťali pomocou stroja deus ex machina. Využívali aj špeciálne efekty, napr. imitácie bleskov.

V antickej tragédii sa hrdina ocitá v kritickom postavení v boji s vonkajšími silami alebo so svojim vnútrom. Svojimi rozhodnutiami prekračuje a ruší kompetenciu osudu tým, že hľadá spravodlivosť odkázaný sám na seba. Navonok prehráva, no morálne víťazí. Dôležitú úlohu  v tragédii zastupoval zbor (chór), ktorý komentoval dianie. Herci nosili masky, kostýmy a obuv s vysokými podrážkami. Hrali len muži. Sofokles zaviedol tretieho herca, maľované kulisy, zväčšil chór.  Začal písať celovečerné hry a prestal tvoriť tragické trilógie. Do hĺbky prepracoval jednu postavu, ktorá sa nespoliehala na pomoc bohov. Bohovia nezasahovali do deja len vyjadrovali svoju vôľu prostredníctvom veštca.

 V jeho tragédiách, Vládca Oidipus a Antigona, sme svedkami zrážky človeka s osudom.

„Človeka osud stretne na ceste, po ktorej sa vydal, aby sa vyhol osudu.“

 Zatiaľ čo kráľ Oidipus sa rozhodne neprijať osud nariadený bohmi, Antigonu vedie viera a rozhodnutie Kreóna nerešpektuje, pretože nespĺňa vôľu bohov. Osudy postáv vyvolávajú u čitateľa ľútosť.

„Zo sveta sa stráca zbožnosť a viery už niet.“

Kráľ Oidipus bol hĺbavý, súcitný, pyšný, zodpovedný za blaho tébskeho ľudu. Chcel si získať rešpekt, na ktorý mal právo, pretože ako jediný porazil Sfingu. Bál sa naplnenia veštby a mal podozrenie na sprisahanie Téb proti nemu. Obvinil Kreóna, že chce získať trón. Vôľu bohov zastupoval veštec Teirézias, ktorý sa vyjadroval v hádankách.

„Oči más, ale nevidíš do akej biedy si sa dostal.“

„Splodí ťa dnešný deň, no aj ťa usmrtí.“

„ Na čo stojí hrad, na čo pláva loď, keď posádky v nej niet.“

Vo filmovom spracovaní tragédie Vládca Oidipus tvorcovia rešpektovali zbor, masky a kostýmy hercov, ktoré mali herci rovnaké – pripomínali roztrhané vrecia, čím symbolizovali rovnosť pred bohmi, oltár, scénu a špeciálne efekty. V hre však vystupovali aj ženy.

Pre starovek sú typické ideálne postavy. Antigonu k jej činu vedie nepísaný zákon. Rozhodla sa postaviť svojmu osudu - byť hnusným plemenom. Najdôležitejšie pre ňu bolo, aby sa páčila tým v podsvetí. Antigona je oproti Isméne silná a zásadová osobnosť. Isména nebola natoľko silná, aby sa vzoprela Kreónovmu rozhodnutiu. Nakoniec však sestru podržala, no Antigona už o to nestála. Sestrin život jej bol omnoho drahší. Pred vstupom do hrobky Antigona zaplače nad svojim osudom čo ju poľudšťuje. Hrobku nazýva svadobnou sieňou. Kreóna vedie k rozhodnutiu pýcha, tvrdosť a zmysel pre poriadok. Zmenou rozhodnutia by utrpel jeho majestát, no bol natoľko zaslepení mocou, že nevidel, že vtákov sýti krv a mäso zabitého muža. Pred naplnením rozkazu ho varuje veštec Teirézias a jeho syn Haimón. Teirézias mu priamo predkladá vinu za nepriazeň, ktorú vrhá na Atény, Haimón mu s úctou syna naznačuje mienku obce. Kreón však až neskoro pochopí, že ani pre takého, ktorý mnoho pozná, nie je hanbou sa mnohému priučiť a nebyť tvrdohlavý. Euridyka, pred tým ako sa prebodne, Kreóna preklína. Kreón žiada bohov o odpustenie.

V inscenácii Antigona režiséra Martina Čičváka (Mahenova činohra v Brne, premiéra v roku 2007, prekladateľ Ľubomír Feldek) pozorujeme viacero prostriedkov aktualizácie. Kostýmy sú moderné. Kreón má oblečený oblek ako politik a nosí náramkové hodinky, ktroré vyjadrujú spoločenský status. Antigona svojim kostýmom pripomína rebelku, zatiaľ čo Isména krehkú ženu. Nahota Polyneika symbolizuje zraniteľnosť človeka. Zaujímavý je aj kostým strážcu Polyneika, ktorý nosí tričko so znakom anarchie a taškou pripomína študenta. . V inscenácii nevystupuje chór. Namiesto flautistu a harfistu celú hru sprevádza gitarista, ktorý dokonale podfarbuje náladu hry. Herci majú pozmenené repliky (Kreón spieva trámske pesničky, ktoré sa naučil na vojne, Antigonu nazýva mrchou) a diváka môžu prekvapiť aj správaním (Antigona močí na pódiu pred Kreónom, komediálne správanie chlapca, ktorý privedie veštca). Režisér zachoval poučenie hry a do hĺbky prepracované antagonistické postavy.

Andrej Sládkovič – Marína

(Syntéza)

Básnická skladba Marína je presne tým dielom, v ktorom autor vydá zo seba to najlepšie. Skrýva veľa, avšak na to, aby sme objavili jej skutočnú krásu, potrebujeme poznať určité fakty.

Situácia Slovákov v  1. polovici 19. stor. – to je prvá vec, z ktorej musíme vychádzať. Slovenská inteligencia sa dostala do štádia, v ktorom silno cítila národné potreby.  Potreba toho, aby Slovákov bolo počuť, aby mali vlastný spisovný jazyk, lebo národ bez jazyka je ako vták bez krídel a slová majú moc, ak ich vieme správne použiť.  Potrebovali jazyk na to, aby boli jednotní a mohli bojovať za svoje práva.  Ako svoju zbraň si prirodzene zvolili práve literatúru. Literatúru, ktorá bola presne tým, čo potrebovali – romantizmus, viac životný pocit ako smer, plný citov, obety, nádeje a odhodlania k boju za národ. Situáciu do rúk zobrali štúrovci, ktorí si vnímali ducha slovenského národa v ľudovej slovesnosti. Avšak tá už nepostačovala, potrebovali súčasnú literatúru, a tak sa rozhodli tvoriť.

Jedným zo štúrovcov bol aj evanjelický kňaz Andrej Sládkovič, vlastným menom Andrej Braxatoris. Práve on je autorom najznámejšej skladby slovenského romantizmu. Látku pre svoju tvorbu získal ako 18-ročný, keď sa zamiloval do Márie Pišlovej. Ich príbeh však nebol jeden z tých „žili šťastne až naveky“.  Máriu rodičia prinútili vydať sa za iného a Sládkovič v zajatí nenaplnenej lásky k žene a motivujúcej lásky k národu premýšľal, tvoril a ako 26-ročný napísal dielo svojho života.

Marína začína Venovaním a pokračuje 291 10-veršovými strofami, v ktorých sa zrkadlí Sládkovičova osobnosť. Bol tak trošku rebel – odklonil sa od štúrovského kánonu a spomedzi svojich bol „najmenej ľudový“. Nezachovával rovnaký počet slabík vo verši, ako to robil napr. Janko Kráľ. Dierézy sa uňho nevyskytovali až tak dôsledne ako napr. u Jána Botta, niekedy dokonca úplne absentovali. Sládkovič vytvoril vlastnú, tzv. sládkovičovskú strofu. V prvom štvorverší použil striedavý rým, združený rým použil len pre nasledujúce dva verše a pre posledné štvorveršie zvolil Sládkovič obkročný rým. Ďalej napr. taký Chalupka dodržiaval rytmicko-syntaktický paralelizmus (jeden verš, jedna uzavretá myšlienka), ale Sládkovič, ten použil enjambement– veršový presah, ktorý vytváral nepravidelný rytmus básne.

 V celom diele si pozorný čitateľ môže všimnúť  množstvo odkazov. Napr. teologické odkazy. Sládkovič  často používa slovné spojenie „Božie plamene“, pravdepodobne má na mysli Ducha Svätého ako svetlo, ktoré nás sprevádza životom. V závere priamo hovorí o Bohu a túžbe po tom, aby ľudia obrátili pohľad do svojho vnútra a rástli (strofa 265, 266). Ďalšie odkazy nájdeme v úvode, kde Marínu porovnáva s obrazmi maliara Rafaela. Spomína aj Rómea a Júliu, prostredníctvom ktorých vkladá do svojho diela nesmrteľného Shakespeara (strofa 180, 181). Nepriamo odkazuje aj na Danteho a jeho Božskú komédiu, v ktorej Dante putuje peklom, očistcom a rajom, kde ho sprevádza jeho milovaná Beatrice, ktorá svojimi vlastnosťami pripomína Marínu. Marínu pripomína aj Mína Jána Kollára, ktorého taktiež spomína na viacerých miestach. Spomína aj slovanskú bohyňu lásky a krásy Ladu a Marínu stavia na jej úroveň. To tiež vypovedá o tom, aká vlastne Marína bola.

Marína bola centrom celého Sládkovičovho vesmíru (strofa 1), bola oporou, snom, krásy kráľovnou, túžbou jeho duše, inšpiráciou, hnacou silou, odhodlaním, vzorom, ľúbosťou, národom. Bola syntézou všetkého, po čom kedy túžil a o čom sníval. Nebola to žena z mäsa a kostí, bola anjelom, bohyňou (strofa 48),ktorá Sládkoviča sprevádzala životom. Vyniesla ho hore, až k zenitu, do dokonalého sveta, ktorý chcel Sládkovič pre Slovákov. Odtiaľ  zhora pozorovali svet dole na zemi a videli kontrasty, neoddeliteľnú súčasť života. Peknota ako pominuteľná fyzická krása a Krása ako duchovná nádhera. Pominuteľnosť a večnosť, časnosť a nadčasovosť, ktoré sa zvýrazňujú hlavne  v strofe, kde Sládkovič hovorí o uponáhľanej dobe a prevrátených hodnotách (strofa 106). Próza a poézia, ktorou sa podľa básnika dalo vyjadriť tak veľa. Žena a bohyňa, jeho Marína, skutočná láska a prvotné opojenie fyzickou príťažlivosťou. Hron a Sitno, prírodné symboly vyjadrujúce Slovensko. Šťastie a bôľ, ktorý prežíval, telo a duch, ktorý rástol a bojoval.

Bojoval za národ, za lásku. Avšak štúrovci nechápali, že Marína a národ splynuli v jedno (strofa 73) a že šťastie, ktoré chce pre Marínu, vlastne chce pre svoj národ. Práve pre toto je ťažké Marínu zaradiť k jednému druhu lyriky. V Maríne môžeme nájsť verše, ktoré sú jednoznačne prírodnou lyrikou, napr. keď Sládkovič používa prírodu ako paralelu k svojmu  prvotnému vnímaniu Maríny (strofa 109 – všetko je od nej závislé) a aj vtedy, keď dáva najavo svoj smútok z toho, že ju nemôže mať (strofa 227). S ďalším zaradením je to už komplikovanejšie. Ja som spočiatku Marínu vnímala ako ľúbostnú poéziu, ktorá dokáže hlboko preniknúť do vnútra čitateľa, ak sa jej otvorí. Toľko krásy, lásky a súladu v jednom diele! Keď Sládkovič hovorí o svojej jedinej túžbe– obetovať všetko, aby sa mohol pozerať do očí Maríny, z ktorých žiari radosť (strofa 64), alebo keď metaforicky vyjadruje objatie ako neoddeliteľné hrude milencov (strofa 98)...Avšak pri ešte podrobnejšom skúmaní som aj ja začala viac vnímať lásku k národu a s ňou spojené túžby, ktoré pretkávajú celú skladbu a dodávajú jej charakter povzbudzujúci národ k aktivite, taký potrebný, ale nepochopený v čase jej vzniku.

Výber strof:

strofa 1

Ja sladké túžby, túžby po kráse
spievam peknotou nadšený,
a v tomto duše mojej ohlase
svet môj je celý zavrený;
z výsosti Tatier ona mi svieti,
ona mi z ohňov nebeských letí,
ona mi svety pohýna;
ona mi kýva zo sto životov:
No centrom, živlom, nebom, jednotou
krás mojich moja Marína!

strofa 48

Ani neverím, musí byť ona
kňažnou tých vyšších bytostí,
ktoré nám tajná kryje opona
v prijasných svetlách večnosti:
Lebo tak mi je pri nej bezmiestno,
hneď nebosladko, hneď zas bolestno,
nemožno na ňu sa dívať!
Každú myšlienku v anjela mení!
a sám som ešte nezjednotený,
či ju mám ľúbiť, či vzývať?

strofa 64

No, nežiadam si tvoje radosti,
bárs aj prekrásne, nevinné,
pre mňa nech trebárs žriedlo sladkosti
zastane, vyschne, vyhynie;
žiadam si ale jednu z radostí,
pravda, tú najprvnejšej veľkosti,
v čase nezmennom požívať:
Radosť tú, večne do tvojich očí,
keď sa z nich radosť nadzemská točí,
s sladkým nadšením sa dívať.

strofa 73

Chcel bych vás objať, kraje rodiny!
náručie úzke, šíry cit:
Jak mi je sladko v ňadrách Maríny
objatie vaše pocítiť!
Jak mi je blaho nič, nič nežiadať,
z objemu v objem naveky padať,
troch nebies slasti prijímať!
Vlasť drahú ľúbiť v peknej Maríne,
Marínu drahú v peknej otčine,
a obe v jednom objímať!

strofa 98

V blízkosti tvojej, moja Marína,
sto citov z duše mi kypí,
k tebe sa život celý pohýna,
jak roj včiel k sladkostiam lipy:
Ústa mi primrú k rubínom tvojim,
myslím si večne, že nerozdvojím
prah duše od duše prahu;
srdce mi do brán pŕs tvojich bije,
lebo tam ono ľúbosťou žije,
tam hľadá otčinu drahú.

strofa 106

Vek náš je taká próza netrebná,
že nič v ňom nemáš svätého;
idea mu je snárstvo velebná,
a vo fabrikách boh jeho:
Do šiat lásky sa sova oblieka,
krása v otroctve potrieb narieka
a vernosť každý vysmeje.
To je tón času! povieš. Mne ľúto,
lebo tón tento veku tomuto
špatne na pohreb zazneje.

strofa 109

Pamätáš, drahá, keď s’ tak spievala,
kvet medzi kvetmi milými?
Vetríkov chladných ihra prestala
šušťať lístkami útlymi,
a nezábudky ticho slúchali,
fialky vône dýchať prestali,
východné zore žiarili,
a z očí na tvár, na kupku z tvári,
čo kvetom čerstvé doniesla dary,
v ligote jasnom jastrili.

strofa 180,181

Syn Anadira na hlas ľúbosti
hory snehové prebrodí
a na ľadové brehov výsosti
silou sa orla vyhodí:
Z Ázie brehov na milú volá
na kraj druhého sveta polkola,
ohlas sa vráti láskavý;
a jakbyRomeo vernú Júliu
už na rozlučné ku prsiam túlil,
tak divoch devu pozdraví.

Len tvoje, milý, prsia otvorím,
a tu sa dušou celou zanorím
do vlastnej ľúbosti mora!

„ Mám v sebe celé veľké more lásky,
 a nekonečné – čím viac ti jej dávam,
tým viac jej v mojom mori pribúda“
W. Shakespeare, Rómeo a Júlia

strofa 227

Čertovou svadbou dažde sa lejú,
jakby sa pretrhol oblak,
po Holiach celých hromy sa sejú
a seje ich zázračný mrak;
jedle praskajú, trieskajú duby,
a krížom-krážom svetlá záhuby
zahanbujú mesiaca tvár,
blysk za blyskom si ruky podáva,
zdá sa ti, svetom že celým pláva
vlniaci sa blkom požiar.

strofa 265,266

Vy, v doláchstínov ešte žijúci,
radu priateľa prijmite!
Verte v ľúbosti Eden žiadúci,
láskou sa k láske zažnite!
Jedno to, či sa v devu zaľúbiš,
či srdce svoje sláve zasľúbiš,
či vied ťa zajme obloha,
či sa národu svojmu zasvätíš,
či v objem šíry ľudstva zaletíš:
len zaľúb vo všetkom Boha

Boh náš je láska, a láska jeho
v kráse sa svetu zjavila,
jedno, či v letku práška drobného,
či v letoch duchov sa skryla;
z večného toho čerpaj pokladu,
v ničom si dušu nezastav mladú,
až slávu ducha rozvinieš:
Len túž a horli v svätom zápalu,
či z hlbín vzlietneš a či z Uralu,
k nebu sa predsa vyšinieš!

Zdroj: http://zlatyfond.sme.sk/dielo/17/Sladkovic_Marina/2

Pre inšpiráciu: http://www.youtube.com/watch?v=GOpYwYOpKrY

Andrej Sládkovič – Marína

Andrej Sládkovič, vlastným menom Braxotoris, bol básnikom a filozofom štúrovskej školy, ktorý tvoril pod vplyvom Heglovej filozofie. Študoval na cirkevnom lýceu v Bánskej Štiavnici, v ktorom sa neskôr zamiloval do dcéry z meštianskej rodiny – Márie Pischlovej. Ich nenaplnená láska sa stala námetom pre veľkú a veľmi známu lyrickú skladbu s názvom Marína. 

V tomto diele sa stretávame hlavne s prvkami spoločenskej lyriky, teda predmetom pozorovania sa stáva miesto, krajina alebo národ a s prvkami intímnej respektíve ľúbostnej lyriky. Objektom pozorovania v ľúbostnej lyrike nie sú len autorove city, myšlienky a nálady, ale dokonca aj autor sám. Ide o tzv. lyriku srdca a duše.

 Andrej Sládkovič  svoju lásku Marínu zidealizoval, stala sa alegorickou bytosťou (vílou, anjelom). Už v 1. strofe môžeme vidieť elegantnú kompozičnú triádu. Tézu predstavuje krása, ktorá je originálna, inšpiratívna a vyvoláva v nás hlbšiu emóciu. Antitézou je peknota, teda pominuteľná krása a syntézou je samotná Marína, ktorá je pre básnika centrom, živlom, nebom a jednotou. Básnikova Marína je všetko, v čo verí a jedine vtedy, by sa mu zrútil svet, keby mu povedala nie : No možno strhnúť svet môj celý jedného slova hrozné strely, slova toho z úst tvojich : ,,Nie!” Autor v básni dáva Maríne rôzne mená ako napr.: milenka, bohyňa rovná Lade, krásy kráľovná a anjel dobroty a neviny. Marína je syntézou všetkých básnikových snov. V diele taktiež vidíme podobnosť medzi Marínou a Kollárovou Mínou, pretože obidve boli milenkami, inšpiráciou a mali niečo podobné s Beatrice od Danteho Aligieriho. 

Sládkovič nechal v básni vyniknúť  aj ďalší významový motív – vlastenecký, čo bolo typické pre štúrovcov, lebo literatúra Slovenska v 19. storočí mala národno-obrannú funkciu. Za symboly Slovenska si zvolil Sitno a Hron. Aj samotnú Marínu nazýval dcérou alebo vílou Hronu.

 O Andrejovi Sládkovičovi hovoríme, že je najmenej ľudový básnik zo štúrovcov, lebo nedodržiaval ,,štúrovský kánon. ” V jeho dielach sa neuplatňovala dôsledne dieréza (polveršová prestávka) a pravidelný výskyt združeného rýmu. Taktiež narúšal rytmicko-syntaktický paralelizmus a bol kritizovaný štúrovcami vraj pre nedostatok vlasteneckého motívu.

Zdroj: Gregorová, I., Lapitka, M.: Literatúra pre 2. Ročník gymnázií a stredných odborných škôl. Bratislava : Príroda, 2009. 89 s. ISBN 978-80-10-01799-7

Andrej Braxatoris Sládkovič – Marína

Andrej Braxatoris Sládkovič bol básnik-filozof štúrovskej školy. Študoval na cirkevnom lýceu v Banskej Bystrici a neskôr teológiu v Nemecku. Ako 18-ročný sa zamiloval do dcéry z meštianskej rodiny Márie Pischlovej, ktorá mu bola inšpiráciou pri napísaní najväčšej slovenskej lyrickej básne – Marína (291 strof x 10 veršov).

Aj keď sa Marína zaraďuje k ľúbostnej lyrike (lyrika srdca a duše), ktorá je poddruhom osobnej lyriky a jej predmetom je sám básnik, jeho prežívanie, pocity a myšlienky, je to predovšetkým spoločenská lyrika. Má národno-obrannú funkciu. Opisuje lásku k národu a vlasti a Sládkovič v nej dáva do opozície svet ideálu a skutočný svet, v ktorom žije.  Marína má však aj prvky prírodnej lyriky. Autor zobrazuje prírodu stredného Slovenska a využíva symboly. Hron a Sitno majú preňho taký význam ako u iných autorov Tatry a Dunaj, ktoré určujú prirodzené hranice Slovenska. V básni je dôležitý vertikálny pohyb. Básnik smeruje do vznešených výšok, kde nachádza dokonalý svet, ale vždy sa vracia späť na zem, do života, ktorý je plný trápenia a v ktorom žije slovenský národ.

Sládkovič používa množstvo protikladov, napr. časnosť – večnosť, poézia – próza netrebná, šťastie – bôľ, krása – peknota. Peknota je preňho pominuteľná krása. Skutočná krása je tá vnútorná a syntézou krás je Marína. Autor jej v básni dáva rôzne mená – „bohyňa rovná Lade“, „krásy kráľovná“, „anjel dobroty, neviny“. Je preňho viac ako milenka. Je to alegorická bytosť, celý básnikov svet a túžba jeho duše. Marína zjednocuje všetky jeho sny – túžbu po lepšom, vzdelanejšom Slovensku, po slobodnej vlasti, cnosti, dobre, vernosti... Marína má však aj črty, ktoré ju približujú obyčajným smrteľníkom. Cíti žiaľ, obavu, bolesť a pôsobí na ňu čas. Existuje tiež podobnosť medzi Marínou a Mínou Jána Kollára. Obe boli tiež pre autorov zdrojom inšpirácie, sú syntézou krás a alegorickými postavami podobnými anjelom, nie ženy z mäsa a kostí. Podobne ako Danteho Beatrice sprevádza po raji, Mína sprevádza Kollára po slovanskom nebi a pekle a Marína Sládkoviča po Slovensku.

Autor porušoval štúrovský kánon, bol najmenej ľudový zo všetkých štúrovcov a najviac sa uňho prejavuje vzdelanie. „Sládkovičova strofa“ nie je dokonalá, má nepravidelný výskyt dierézy a nedodržiava sa v nej rytmicko-syntaktický paralelizmus (veršový presah). Nedominuje v nej združený rým ako u štúrovcov, ale využíva aj striedavý a obkročný rým. Používa menej kvalitný gramatický rým, čiže slová v rovnakom gramatickom tvare (búrov, kúrov).

Lyrická báseň Marína je nadčasová. Autor v nej hovorí o otroctve potrieb, vernosti, rýchlej dobe, v ktorej sa človek nemá čas zastaviť a žiť duchovný život a o láske, ktorá bude navždy aktuálnou témou.

Spočiatku sa mi táto báseň nepáčila, pretože som jej celkom dobre nerozumela. Postupne sa mi však začala páčiť, zaujali ma niektoré jej časti a autorov obrazný jazyk. Myslím si, že je to náročné dielo a na jeho dokonalé pochopenie je potrebný hĺbkový rozbor a vedomosti z dejín literatúry, Uhorska, literárnej teórie, teológie, mytológie a množstva iných oblastí.