Syntéza
Alexander Sergejevič Puškin, perla ruského romantizmu, pochádzal zo starého bojarského rodu. Narodil sa v čase nevoľníctva. Ovplyvnený myšlienkami francúzskeho liberalizmu akiste považoval Rusko za tmavý kút, na ktorom spočíva tieň stredoveku. Mimoriadny talent, ktorým bezpochyby disponoval, uplatnil aj na skrytú propagáciu osvietenských názorov. Jeho reformátorské zmýšľanie sa prejavilo i v tej pasáži Kapitánovej dcéry, kde sa kapitán Belogorskej pevnosti Mironov chystá uplatniť útrpné právo na vypočúvanom väzňovi bez jazyka.
Mučenie bolo za starých čias v súdnej praxi také zakorenené, že blahodarné nariadenie, ktoré ho zrušilo, dlho zostalo celkom neúčinné. Panoval názor, že je nevyhnutné vlastné priznanie previnilca, aby bol celkom usvedčený – myšlienka nielen nepodložená, ale aj odporujúca zdravému právnickému rozumu: lebo ak sa zapieranie obžalovaného neprijíma ako dôkaz neviny, jeho priznanie tým menej môže byť dôkazom jeho viny.
PUŠKIN, A. S.: Kapitánova dcéra. 1836, vydanie z roku 1987, s. 48.
Na strane 49 rozprávač – či Puškin prostredníctvom rozprávača – prejavuje osobnú vďačnosť za to, že sa dožil vlády cára Alexandra, slovami:
Keď si spomeniem, že sa to stalo za mojej pamäti a že som sa teraz dožil umierneného panovania cára Alexandra, musím naozaj obdivovať rýchle úspechy osvety, ako aj rozšírenie zásad humánnosti. Mladý čitateľ! Ak sa ti dostanú do rúk moje zápisky, pamätaj, že najlepšie a najtrvácnejšie zmeny sú tie, čo pochádzajú zo zlepšenia mravov bez akýchkoľvek násilných otrasov.
Vláda Alexandrovho nástupcu Mikuláša I. Puškinovi priniesla pobyt v Moskve podmienený policajným dozorom a prácu cárovho osobného cenzora. Podozrenie z protištátnej činnosti viedlo Mikuláša I. tiež k zaradeniu jeho tvorby medzi cenzurovanú literatúru. Zakázal Puškinovu stať O ľudovej výchove i Borisa Godunova. Sto rokov po Puškinovej tragickej smrti sovietski autori – napríklad poetka Marina Cvetajevová – oceňovali u Puškina, že stvárnil Pugačova ako čestného a smelého bojovníka za práva ľudu. Možno práve to bolo jedným z dôvodov, prečo sa aj počas socializmu tešilo dielo prívrženca konštitučnej monarchie veľkej obľube.
Do deja Kapitánovej dcéry vstupujeme v čase, keď jeho priamy rozprávač – Peter Andrejič Griňov – ešte lozí po holubníkoch a zo zemepisných máp vyhotovuje šarkany. V šestnástom roku sa za ním navždy zatvára brána do raja detstva. Náhly zvrat – vyhnanstvo v zapadákove orenburskej gubernie namiesto bezstarostných liet v petrohradskej škole pre kadetov – predznamenáva charakter jeho budúcich dobrodružstiev. Pod dozorom oddaného nevoľníka Saveľjiča opúšťa vidiecke sídlo rodičov – prísneho odchovanca armády Andreja Petroviča a milujúcej Avdoťje Vasilievny. Oboch mu čiastočne nahrádza Saveľjič, ktorý sa schopne,
hoci občas až priveľmi horlivo, ujíma úlohy pestúna. Po Griňovovom líci steká slza...
Panský synáčik si predčasne vyskúša Saveľjičovu rolu, no zodpovednosť ho akosi omína. Vrásky na Saveľjičovom čele sa ešte prehĺbia. Ani tvrdá príučka neschladí mládencovi hlavu. Odmietne riadiť sa skúsenosťou kočiša. Vo chvíli, keď ho príroda usvedčí z omylu, pripúšťa svoju chybu. Vtedy prichádza na scénu záchranca, budúci cár – Jemeľka Pugačov. Griňova prekvapí čujnosť jeho zmyslov. Nezostáva nevďačný. Netuší, že zajačí kožuštek a pohárik vodky ho raz vykúpia pred smrťou. Zmätený, sklamaný a roztrpčený sa oddáva spánku v izbietke Belogorskej pevnosti. „Vysoká profesionalita posádky“ umocňuje jeho zúfalstvo. Zoznamuje sa s veliteľovou rodinou – staručkým kapitánom Mironovom, statočnou Vasilisou Jegorovnou, ich dcérou, nesmelou, ustráchanou Máriou Ivanovnou, ktorú obostiera pavučinka hlúposti a naivity, i Švabrinom – prchkým trestancom s čiernou dušou. V prostej spoločnosti je inteligentný Švabrin Griňovovou jedinou útechou. Neskôr Griňovovo srdce zahorí láskou k Máši. Stáva sa jablkom sváru. Vzájomná rivalita ich sprevádza až do posledného stretnutia...
Od začiatku ma Kapitánova dcéra upútala ľahkosťou a sviežim humorom. Dej sa odvíja pred čitateľom ako horská cesta v srdci peruánskych Ánd, kde kvalita autorovho prejavu je mostom klenúcim sa nad priepasťou. Puškin vytvaroval postavu Pugačova z prameňov, ktoré nepriali porazenému, no dal jej viac príťažlivosti ako Zurinovi, dôstojníkovi cárskej armády, ktorý nehanebne ošklbal neskúseného holobriadka. Za vari najsilnejší moment považujem pieseň o šibenici, spievanú ľuďmi na ňu odsúdenými (Kapitánova dcéra, vydanie z roku 1987, s. 63). Pohárik vodky a zajačí kožuštek v čase, keď jediným životom, o ktorom rozhodoval, bol jeho vlastný, si Pugačov vážil viac ako podlízavosť svojich prívržencov. Nezabudol na to ani na popravisku.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára