„A potom som raz pod stromčekom našiel knižku, ktorú si rodičia kúpili pre seba – 49 poviedok od Ernesta Hemingwaya. Nič také som dovtedy nečítal. Vyzeralo to jednoducho, ale bolo to hutné, obsažné, zachytené presným jazykom. A napísané zdanlivo tak ľahko, že sa mi zdalo: toto dokážem aj ja. Tak som to skúsil.“ Tieto slová vytrhnuté z kontextu interview pre týždenník SME patria básnikovi, prozaikovi a scenáristovi, mužovi s úsmevom i zadumanou tvárou, človeku, ktorému sa každodennosť javí ako zázračnosť, Dušanovi Dušekovi.
Dušan Dušek je súčasný autor, ktorého zaraďujeme do druhej generácie Mladej tvorby. Už od mladosti sa teda pohyboval medzi talentovanými autormi ako je Dušan Mitana, či Peter Repka. Zdieľal s nimi svoje názory a čerpal námety. Poprípade sníval na koženom gauči. Dušekova tvorba bola takisto výrazne ovplyvnená autormi svetového významu, ktorých typické charakterové črty a pohľady na svet boli blízke aj jemu. So Salingerom ho spájala nekonformnosť voči normám vtedajšej spoločnosti a všetkému predpísanému. Joyce mu bol vzorom práve pre štýl písania. Hľadať slová v slede myšlienok, náhodne, ale s cieľom zachytiť to, čo ešte nestihlo byť vypovedané, ale malo by byť, je majstrovstvom tak ako Joyca, tak i Dušeka. Táto technika rozprávačského umenia sa nazýva „prúd vedomia“. Umožňuje autorovi prózy zabudnúť na viac či menej striktnú líniu deja. Roztrhať panoramatický pohľad na vec v milión farebných sklíčok. A to je to, čím Dušek dokáže zaujať. Osobitou perspektívou a pohľadom cez sklíčka rôznych tvarov a farieb. Napätie, akcia a gradácia, ktoré v nesujetovej próze chýbajú sú nahradené špecifickým dušekovským prevedením, v ktorom skôr pozoruje než interpretuje, a vystihuje, no neopisuje. Neurčuje zaradenie hlavného a vedľajšieho motívu, všíma si naoko nepodstatné drobnosti, ľudí a životné okamihy, vďaka ktorým dej stráca na dôležitosti. Namiesto neho necháva rozprávať mágiu situácie a odmieta opisný realizmus. Dušekovu tvorbu v istej miere ovplyvnilo i prostredie, v ktorom vyrastal. Na svet mal dovolené pozerať sa len cez knihy a vnímať ho tak, podobne ako Borge, keďže režim všetko ostatné zakazoval.
Tvorba Dušana Dušeka oplýva pestrosťou. Otvoril okná a dvere a svoj pohľad nasmeroval do všetkých kútov, a obsiahol tak široké spektrum tém. V zbierke poviedok kratšieho rozsahu – miniatúr s názvom Kufor na sny sa pokúsil obsiahnuť celý život i všetko to, čo sa bežne deje navôkol. Mnohí by povedali, že do nich ukryl vesmír samotný. Tak ako sa dá v kufri nájsť topánka, ale aj noviny spred desiatich rokov, či obrúsok s odtlačkom rúžu a pozvánka na ples, natoľko heterogénny je Dušekov Kufor. Kufor symbolizuje nekončiacu sa cestu za cieľmi a takisto to, že občas aj nám ujdú vlaky a my ostaneme stáť s kufrom na stanici. Príznačnosť tohto názvu teda prezrádza metaforickú povahu poviedok a naladí čitateľov na tú správnu frekvenciu.
Rôznorodosť tém by sa dala nahrubo otesať do štyroch základných okruhov. V prvom rade Dušek spomína na detstvo – na časy, z ktorých podľa jeho vlastných slov prirýchlo odletel. Na priateľov a rodinu, a samozrejme, na jeho lásky. Inde zas necháva priestor fantázii. Pohráva sa s časom ako v poviedke Rýchlik, vytvára aj vesmírnu loď a svet v budúcnosti v poviedke Sci-fi, no stvárnenie fikcie môžeme pozorovať takmer v každej jeho poviedke. Čiastočnú výnimku nesú realistické príbehy, ktoré už napohľad obsahujú hlbšiu pointu s cieľom otvoriť ohnisko problematiky využitím práve aj psychologického obsahu daných poviedok. Príkladom sú poviedky Vianoce, či Predĺženie. V neposlednom rade Dušek využíva ako výrazový prostriedok každodenné maličkosti a detaily. Jednoduchosťou poukazuje práve na jedinečnosť každého momentu nášho života.
Zdroj autorových myšlienok nekončí pri jeho vlastných spomienkach. Napriek tomu využíva písanie v prvej osobe, čo nevyvracia, no ani nepotvrdzuje jeho stotožnenie sa s obsahom týchto príbehov. Naopak, spolu so špecifickou autorovou optikov na dané témy umožňuje čitateľovi vytvoriť si priestor na vlastný vnútorný monológ a zároveň vyvolať dojem skutočnosti rozprávania, a urobiť ho viac plynulejším a prirodzenejším. Osobitné postavenie v Kufri na sny má zobrazenie prirodzenej intimity človeka ako zmyselnej a hravej erotiky. Tento motív autor využil vo viacerých poviedkach s cieľom upútať. Či už viac dômyselne, ako prvok vyvolávajúci kontrast s vtedajším režimom, alebo naopak jednoducho, a celkom prirodzene – erotikou ako takou. Môžeme si len domýšľať...
Dušan Dušek to skúsil. Pokúsil sa v čriepkoch uvidieť celý vesmír a dal to na papier. Vzal si na plecia ťažkú úlohu, no nemyslím, že by sa niekto zo súčasnej tvorby hodil na túto „prácu“ viac. Avšak z prečítaného usudzujem, že vypovedať všetko a zároveň zachovať hĺbku myšlienky bolo občas i preňho tvrdým orieškom. Preto zmysel kadektorej poviedky zostane pre bežného čitateľa skrytý, a môže dokonca vyvolať pocit znudenia. Naopak, sila niektorých myšlienok zanechala svoju stopu až doteraz, napríklad aj vo mne.
„Šťastím a slobodou umenia je, že sa nemusí páčiť všetkým.“ (Dušan Dušek)
Citácie:
Interview pre sme.sk: Dušan Dušek: Dobrý rozhovor je ako dobrá poviedka, zverejnené
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára