Dušan Dušek je slovenský básnik, prozaik, pedagóg a redaktor. Narodil sa 4. januára 1946 v obci Gbelce. Vysokoškolské vzdelanie dosiahol na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského, kde študoval chémiu a geológiu. Medzi jeho prvé literárne diela zaraďujeme publikácie v časopisoch ako sú Slovenské pohľady alebo Mladá tvorba. V súčastnosti okrem profesinálenej literárnej tvorby vyučuje na VŠMU v Bratislave. Zameriava sa na široké spektrum čitateľov. Píše literatúru pre dospelých ale aj poviedky pre deti a mládež.
Kufor na sny je súbor tridsiatich troch samostatných príbehov. Každý je osobitý, svojský, a predsa všetky medzi sebou súvisia. Názov poviedky podľa mňa vyvoláva u každého iné predstavy. Kufor u mňa podnecuje myšlienku prirovnať ho k obalu. Púzdro na všetky okamihy života, poskladaný z nálady, zamyslenia a dotyku. Kufor na sny je niečo ako mozaika Dušekovej duše, kde okolitý svet hrá druhé husle. Využíva motív smrti, taktiež aj erotiky, ktoré považuje za súčasť života, pretože súvisia s prirodzenou intimitou človeka.
V týchto poviedkach zobrazuje aj svoju nostalgiu za detstvom, mladosťou, láskami a rodinným kruhom. Dušan Dušek písal túto zbierku poviedok v 1. osobe. To však neznamená, že tieto situácie naozaj autor prežil. Požičiaval si príbehy od iných ľudí, aby ich následne mohol použiť na vyvolanie dojmu autentickosti. Poviedky sa stali súkromnejšími, intímnejšími, čo viedlo k subjektivizmu rozprávania. Tým vytváral aj priestor pre vnútorné monológy. Využítím nečakaného uhla pohľadu často prechádza až do fantázie. Štýl, ktorým píše mu viac vyhovuje. Ako povedal sám Dušek ,,...text je následne plynulejší, prirodzennejší, spontánnejší a hovorovejší.“
Zaujímavosťou je, že detailne opisuje každnodenné situácie alebo činnosti ako niečo výnimočné. U čitateľa to vyvoláva zamyslenie nad tým, ako nevšímavo chodíme po tomto svete a ponúka nám nový pohľad na našu realitu.
Dramatická gradácia v jeho textoch nebýva zväčša dodržiavaná. Oslaboval líniu sujetovej prózy. Svoje texty tvoril bez deja a bez akcie. Ruskí formalisti zaviedli pojem nesujetová próza, ako spôsob vytvárania literárneho textu, kde sa do centra rozprávania dostáva jeho konštrukcia a jazyk, nie hlavná postava. Zjednodušene by sa dalo povedať, že ,,napäťový obluk sa v ňom nahrádza osobitou perspektívou autora.“
Medzi Dušekových obľúbených autorov patria napr. Joyce, Salinger, Borges a Cortazár. Od Jamesa Joycea sa inšpiroval použitím istej formy vnútorného monológu, prúd vedomia (Stream of consciousness), kde je zachytávanie myšlienok postáv skôr, ako boli zformulované do replík. So Salingerom mali spoločnú nonkonformnosť. Borges taktiež ako Dušek bol náruživý čitateľ. Obaja vnímali svet cez knihy. S Cortazárom mali spoločné to, že ich diela obsahovali znaky magického realizmu.
Čítanie tejto zbierky poviedok bolo náročnejšie ako poniektorých iných poviedok. Použitím prúdu vedomia, sa mi ťažšie sústredilo na náhle zmeny tém. Zaujalo ma na tom to, že pri čítaní som mala pocit, ako keby som sa niekomu dostala do hlavy a následne mu čítala myšlienky. Bolo to pre mňa ako pre ženu zaujímavé, pretože som sa priblížila k tajomným zákutiam niektorých mužských pohnútok.
,,Dušan Dušek sníva svoje príbehy obrazov tak, že ich maľuje písaním.“(redaktor denníka SME)
,,V próze hľadám epickú nitku a všetky okamihy na ňu navliekam ako korálky.“(Dušan Dušek)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára